presahoval iba málo cez osemnásť rokov, brázdili ulice mesta vo vlastnoručne poprerábaných a vyzdobených jawách. Od spoločného jazdenia ku založeniu motoklubu nebolo ďaleko.
"Po celom meste sa začali množiť ľudia s motorkami. Väčšina z nich vlastnila Jawy 350, alebo nejaké slabšie mašiny. Vtedy na iné neboli peniaze. Prirodzene, že sa začali stretávať v nejakých podnikoch. Diskutovali o úpravách a len tak o živote. Jazdili po okolí. Neviem, ako a kedy presne vznikla myšlienka založiť motorkársky klub, ale nakoniec vznikol," hovorí Maroš Mikolaj, uhladený mladík v košeli, kravate a s dioptrickými okuliarami na očiach, momentálny predseda motoklubu Tatran. Ukazuje nám klubový znak. Okrem motocyklových kolies je v ňom cesta, končiare Tatier a orlie krídla. Väčšina členov má ešte v skrini odloženú čiernu bundu s vyšitým emblémom klubu na chrbte.
Ani ďalší z členov motoklubu Tatran Fero Hozza tiež na "klasického" motorkára nevyzerá. "Sprvoti nás bolo zhruba dvadsať. Prerábali sme si 350-tky na stroje podobné chooperom a šetrili sme si peniaze na lepšie mašiny. Najväčší rozmach zaznamenal motoklub v roku 2000. To sme v ňom mali aj najviac členov. Jazdili sme spoločne na zrazy motorkárov, alebo iba tak do prírody, na dovolenku, na koncerty, za dievčatami," prízvukuje majiteľ jednej z najrýchlejších dvojkolesových strojov v meste, Hondy EBR 1100.
Paradoxne práve lepšie, silnejšie a výkonnejšie motorky spôsobili, že klubová činnosť v posledných dvoch rokoch ustala. "Myslím, že sme sa tak akosi prirodzene rozdelili. Keď sme išli niekde na zraz, tí, ktorí mali lepšie motorky, chceli ísť logicky rýchlejšie. Majitelia staručkých strojov značky Jawa, však aj napriek tomu, že boli mašiny v dobrom stave nemohli jazdiť rýchlejšie. Postupne vznikali aj osobné problémy. Niektorí jednoducho neuniesli fakt, že ich kamoš má lepšiu motorku, ako on. Logicky sa tým utlmili aktivity klubu, ale musím podotknúť, že nezanikli úplne," vysvetľuje momentálnu stagnáciu motoklubu Maroš. Ďalším faktom, ktorý je podľa Maroša ovplyvnil činnosť klubu, bolo postupné vyvíjanie sa jeho členov. Niektorí sa oženili, založili si rodiny a na motorky im jednoducho neostal čas a mnohým ani to najdôležitejšie, peniaze.
V súvislosti s peniazmi obaja členovia Motoklubu Tatran svorne tvrdia, že byť motorkárom, to aj niečo stojí. Za sezónu, čo pod Tatrami znamená jazdiť od konca marca do polovice októbra, do náhradných dielov, opráv, nových pneumatík a benzínu investuje každý z nich takmer 60- tisíc korún. "Musíš byť do motorky a jazdenia blázon. Je to absolútne stratová záležitosť. Len pneumatiky vymieňaš za sezónu tri, štyri krát. Ani sa nečudujem, že veľa chlapcov s jazdením skončilo," počíta nahlas Maroš, ktorý vlastní chooper Yamaha 550, ročník 1994. Jeho priateľ vzápätí konštatuje, že ani náhradné diely nie sú lacnou záležitosťou. "Motorky opravujeme hlavne v zime. Cez leto musí byť motorka v poriadku. Na opravy nie je čas. Servis je v poriadku. Od roku 1994 sa veľa zmenilo. Nemusíš za súčiastkami cestovať do zahraničia, ale drahé sú riadne," doplnil F. Hozza.
Na margo motorkárskych zrazov fanúšikovia silných strojov hovoria, že v rámci Slovenska si vyberajú tie kvalitné. "Radi chodievame v poslednom čase do Piešťan, alebo do Považskej Bystrice. Sme radšej, keď je na týchto akciách menej "civilov". Tak voláme bežných divákov, ktorí sa prídu pozrieť na program a na motorky. Zvyknú narobiť viac škody, ako osohu. Nezriedka dochádza aj ku krádežiam. A čo nás najviac zaujíma? Asi striptíz a rôzne súťaže. Hlavne sa stretneme s kamarátmi a porozprávame sa čo nové, ako idú mašiny a tak," dozvedeli sme sa na záver.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
