farebného vápenca, so vznešenou a zaručene originálnou kamennou výzdobou interiérov, so spoľahlivo tekúcou i keď iba beznádejne studenou vodou. Navyše, lokalita zaručuje priam dokonalé súkromie. Ak sa ale hotovíte závidieť Ing. Gejzovi M. Timčákovi, inak známemu vysokoškolskému pedagógovi z košickej Technickej univerzity a populárnemu predovšetkým medzi vyznavačmi jógy jeho "nehnuteľnosť", zabrzdite. Gejzov dóm je totiž vo viac ako stometrovej hĺbke a navyše, miesto je to tmavé, strašidelné, ba priam pekelné - ten jeho jaskynný dóm je totiž v útrobách "parcely" stáročia ľuďom známej ako Čertova diera. Nachádza sa na planine Horný vrch neďaleko Zádielskej doliny.
"Aj keď dlho vieme, že pred viac ako 35 rokmi skúmala Čertovu dieru Timčákova skupina z Košíc, Gejza asi dodnes netuší, že keď sme ju, po rokoch, začali skúmať my, našli sme na stene jedného z dómov iniciálky TG. Usúdili sme, že sú Timčákove a odvtedy je pomenovaný po ňom," povedal Gustáv Stibrányi, jeden z najznámejších súčasných slovenských jaskyniarov a šéf Speleologickej skupiny Jána Majku (objaviteľ jaskyne Domica) z Turne nad Bodvou.
Počas uplynulého víkendu mal nič netušiaci Timčák v TG dóme neobyčajne veľa návštev. Hoci, nikto sa tam dlho nezdržal. Myslím, že Timčák, pred rokmi známy jaskyniar, horolezec a organizátor speleologických výskumných expedícií do krasových oblastí vo svete, by to hosťom nezazlieval. Pretože to iba mladí účastníci Memoriálu Lászlóa Lukácsa medzinárodne súťažili v priepasti v najnáročnejšej disciplíne - v zostupe a výstupe do priepasti na čas. Ich úlohou bolo dosiahnuť čo najskôr cieľ dolu, v TG dóme a dostať sa na povrch, pričom na troch podzemných kontrolných bodoch sledovali ich počínanie prísni komisári z radov najskúsenejších českých, maďarských a slovenských jaskyniarov.
Svoju nekompromisnosť nám už v úvode memoriálu na povrchu, na lokalite Sovia skala dokázali napr. dve speleologické esá z Brna a Rožňavy. Keď sa súťažiaci lezci snažili rýchlo ale i lezecky bezchybne - teda, bez porušovania bezpečnostných predpisov, zdolať záludnú pavučinu z lán na strmej Sovej skale a potom, po šťastnom zavŕšení, sa začali vytešovať z úžasných iba pársekundových časov, prísny Kocour - rozhodca na výškovej lávke, i dôsledný Bandi na bielom kameni so stopkami v rukách - pridávali trestné sekundy.
Nik neprotestoval - veď Kocoura alias Bohuslava Kouteckého, ktorý je šéfom Českej speleozáchranárskej služby z Brna a Ing. Ondreja Bolačeka, dlhoročného šéfa rožňavských jaskyniarov a známeho banského záchranára v jednej osobe, pozná a rešpektuje celá stredoeurópska jaskyniarska rodina.
Jej zasvätení členovia sa preto vôbec nečudovali pre laikov azda bizarnej náplni niektorých súťažných disciplín. Súťažiaci museli zdolať zvislé steny na vápencových bralách so zaviazanými očami, resp. zaviazať lodný či pichaný osmičkový uzol tak, že dvojica lezcov bola stále naviazaná na jednom lane. Divákom, ktorí riziká podzemného sveta nepoznajú, preto speleológovia medzi publikom odborne objasnili, že čierna šatka na očiach súťažiacich iba jemne suplovala priepastnú tmu, ktorá nastupuje okamžite, ak sa niekomu v útrobách vápencových masívov pritrafí porucha či strata lampy, resp. ak je nutné, treba vedieť v naviazaní na jednom lane s kamarátom, stvoriť nielen dokonalý a pevný uzol ale bezpečne sa vedno vymotať i z oveľa zákernejších slučiek.
I keď sa niektorým starším jaskyniarom možno zdá, že rýchlostné súťažné disciplíny sú pre ich mladých kolegov občas výzvou, známou skôr zo skupiny adrenalínových športov (veď podzemie treba napriek chladu nepríjemného blata skúmať podľa názoru starších jaskyniarov trpezlivo, krok za krokom, statočne mapovať a neponáhľať sa), ani v tomto velebnom temnom svete čert nespí.
"Veru ani v Čertovej diere. Aj tá má na konte svoju obeť, keď mladík, ktorý do nej spadol pri neopatrnom pohybe impozantným otvorom priepasti a zabil sa na kuželi zo skál, nebol jaskyniarom, bola to práve rýchlosť, ktorá nám pomáhala v tom, aby sme sa k nemu čo najskôr dostali. K Čertovej diere sme prišli na záchrannú akciu ani nie 4 hodiny po nešťastníkovom páde a veľmi rýchlo sme k nemu zostúpili- už mu však, žiaľ, nebolo pomoci," vraví Gusto Stibrányi.
V Gustovi, v serióznom a rešpektovanom majiteľovi už i vo svete známej firmy Meander, ktorá vyrába popri inom sortimente aj lezecké pomôcky a jaskyniarsku garderóbu, by tí, čo ho nepoznajú lepšie, podistým nehľadali abovského anjela. Aj to je však jedna z jeho častých prezývok. Vravia o ňom, že je majster, ezermešter z podzemia a jeho telefón v Turni nad Bodvou zazvoní vždy, keď sa v stredoeurópskom podzemí odohráva nejaká dráma. Gusto vždy spoľahlivo nájde najlepšie riešenie. A potom dopadne tak, ako na začiatku tohto roka pred Rákócziho jaskyňou v severnom Maďarsku. Jeho kolegovia opisujú Gustovo záchranárske finále ako nie nepodobné oslave víťazného pilota formule 1. Vyslobodzovacie práce kormidloval tak perfektne, že ostatní ho na záver pooblievali šampanským a nadšene vyhadzovali do vzduchu. Abovský anjel patrí k tým, čo sa vtedy, v januári 2002 rozhodujúcim podielom pričinili o záchranu v podzemí uviaznutého budapeštianskeho jaskyniara Zsolta Szilágyiho. Popri mnohých iných záchranných akciách sa Stibrányi stal medzinárodne uznávaným majstrom aj inak.
Pred 5 rokmi, v auguste, vymyslel akciu Veľký traverz -nad Zádielskou tiesňavou na 847, 67 metrovom lanovom premostení, čím svetový rekord prekonalo takmer 50 lezcov zo Slovenska, Česka, Maďarska, Nemecka, Anglicka a Ruska. Starší jaskyniari spomínajú i na Stibrányiho Lezecké dni v Slovenskom krase. Aj keď boli podujatia, podobne ako víkendový memoriál L. Lukácsa v Čertovej diere, pre divákov veľmi atraktívne, všetky potvrdzovali Stibrányiho šľachetnú záchranársku filozofiu - s uplatnením príťažlivých foriem naučiť predovšetkým mladých jaskyniarov bezpečnému pohybu v nebezpečnom podzemí: na spoľahlivých lanách a s použitím najnovšej lezeckej výstroje.
Ani s tým sa však Gusto Stibrányi neuspokojuje: aj tragická smrť Lászlóa Lukácsa - jaskyniara z Budapešti pred rokmi pod snehovou lavínou na Gerlachu, na počesť ktorého je stredoeurópsky memoriál, inšpiruje skúseného speleológa a záchranára k úvahám ako docieliť, aby sa súčasťou nášho integrovaného záchranárskeho systému stala aj jaskyniarska záchranná služba.
"Tak je to v Česku už vyše 10 rokov, tak je to inde vo vyspelom svete. Iba nám sa to nedarí tak rýchlo, ako súčasnosť diktuje," konštatoval Stibrányi nespokojne pri ústí Čertovej diery.
A možno i preto trénovala tam dole, vo vápencovom Timčákovom dóme, na víťazstvá nad drámami v podzemí mladá stredoeurópska jaskyniarska generácia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
