Ústavný súd Slovenskej republiky. Dôvodom tohto kroku je nespokojnosť obce Ľubica s uznesením vlády SR z 3. júla tohto roku, v ktorom kabinet Mikuláša Dzurindu schválil návrh riešenia vzťahov medzi mestom Kežmarok a obcou Ľubica tak, že sídlisko Juh sa stáva súčasťou mesta Kežmarok.
Následne vláda uložila prednostovi Krajského úradu v Prešove, aby do 30. septembra tohto roku vysporiadal územie, na ktorom leží sídlisko Juh, v zmysle dohody z 22. januára roku 1992. Do 15. dní od tohto vysporiadania má potom podľa uznesenia vlády dôjsť aj k štatistickej úprave počtu obyvateľov Kežmarku a Ľubice. Tá však spomínané uznesenie kabinetu považuje za neústavné a nezákonné zasahovanie vlády SR do vecí územnej samosprávy. Preto proti nemu na Ústavnom súde Slovenskej republiky podala ústavnú sťažnosť.
"Vláda Slovenskej republiky nariadila vykonanie zmeny územia obce Ľubica a jej katastrálneho územia a to v rozpore s ústavou a zákonom a rozhodla tak spôsobom odporujúcim Ústave Slovenskej republiky a zákonu. Vláda to tak urobila skrytým spôsobom (zastretým právnym úkonom), keď túto zmenu územia obce a jej katastrálneho územia nazvala "schválením riešenia vzťahov medzi mestom Kežmarok a obcou Ľubica", hoci týmto označením len zastiera skutočný obsah významu týchto slov, ktorými je zmena území obcí Ľubica a Kežmarok tak, že by sa súčasné územie i katastrálne územie (a tým aj počet obyvateľov) zmenšil o tú časť, na ktorom leží sídlisko Juh a o toto isté územie a počet obyvateľov sa súčasne zväčšilo územie mesta i katastrálne územie mesta Kežmarok," píše sa doslovne v kópii ústavnej sťažnosti, ktorú sa minulý týždeň podarilo získať redakcii nášho denníka.
Ako sa v nej uvádza ďalej, vláda sa vo svojom schvaľovaní odvoláva na údajnú dohodu o majetkovoprávnom vysporiadaní medzi mestom Kežmarok a obcou Ľubica zo dňa 22. januára roku 1992. Existenciu tejto dohody však ľubická strana spochybňuje. "Na zámenu územia je nevyhnutný súhlas obce a ten Ľubica nikdy nedala. Stanovisko poslancov vtedajšieho kežmarského mestského zastupiteľstva za mestskú časť Ľubica nemožno považovať za súhlas vtedy ešte neexistujúcej obce," tvrdí starosta Ľubice Otto Dovjak.
O stanovisko k aktuálnym krokom ľubickej samosprávy sme požiadali aj druhú stranu vyše desaťročného sporu. Kežmarský primátor František Grohola snahu Ľubice neodsudzuje. "Na takýto krok majú samozrejme majú právo. V každom prípade to však bude znamenať len nové rozdúchavanie napätia. Cesta zmierenia, by bola lepšia. Ľubickí poslanci i ústavný súd, by mal prihliadať na vôľu obyvateľov sídliska a tá je jasná," tvrdí kežmarský primátor, ktorého prekvapuje, že jeho ľubický náprotivok spochybňuje práve dohodu o majetkovoprávnom vysporiadaní z roku 1992. "Ak je spochybnená táto dohoda, potom môže byť spochybnené i samotné odčlenenie Ľubice od Kežmarku. A z toho zase vyplývajú iné, ďalekosiahle dôsledky," konštatuje František Grohola.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
