Zbojníckej chate vo Vysokých Tatrách, pred 6 rokmi na Žiarskej v Západných. Rúško nad vysokohorským životom, ktorý sa tak veľmi líši od toho "dole" vám poodhalím prostredníctvom Ivany Mudroňovej, dnes mamy dvoch malých "liptáčikov", ktorá okúsila život v horách, taký ako tam každodenne býva: drsný, krásny, často nevyspytateľný...
NÁČRT
Na Zbojníčku sa dostala ako brigádnička, spočiatku na mesiac, ale podarilo sa jej to predĺžiť až na tri. Získať brigádu na vysokohorskej chate býva často o šťastí, niekedy aj o náhode. Chatári sú iní ľudia. Hocikoho tam nevezmú a a tiež by tam hocikto nevydržal. Ak ale máte šťastie a odvahu, podariť sa to môže Ivanin prípad.
Zažila tam, ako sa príroda občas s ľuďmi a aj sama so sebou zahráva, "keď jeden deň bolo krásne teplo a na druhý nečakane udrelo 15 ° C."
Život v horách vás poznačí, minimálne v tom, že ten život dole, vám už málokedy bude pripadať z tých dvoch, ako ten viac normálny a ozajstný. Ľahko prichádzate na to, že tam dole mnoho z nás varí teplú vodu a tvári sa pritom náramne dôležito.
ŽIVOT HORE
Na chate pracuje v sezóne veľa ľudí. Mimo sezóny je tam väčšinou len chatár a pomocník. Tí čo sa na chatu dostávajú v čase najväčšieho náporu, robia všetko. Varia, umývajú riad, upratujú. Často sa medzi nimi zrodia silné väzby.
Obsluha návštevníkov chaty patrí k bežným javom a veru nie vždy to vyzerá tak hladko, ako sa zdá, keď si objednávate teplý čaj a horalku. Človek za okienkom niekedy máva miesto sotva sám pre seba. Aby sa dokázal otočiť okolo vlastnej osi, nahnúť k sporáku a keď mu zvýši čas, stihol umyť riady. Občas keď sú sezónne návaly sa nájdu dobráci, ktorí vidiac, že obsluha nestíha, by boli aj ochotní pomôcť.
"Pri takom zhone, keď bolo cez deň stále plno, nebolo veľakrát čas sa ani najesť, tobôž zastaviť.. večer sme odpadávali do postelí od únavy nadopovaní aspoň sladkými tyčinkami, ktoré sme si ako jediné po šichte vládali dopriať."
Na chatách sa ale objavujú aj "iní dobráci". Takí, ktorí nechápu, že na vysokohorskej chate nieto elektriny, a teda ani mraziaceho boxu, ani zmrzliny.. "Dokážu sa na vás aj vykričať, ako je možné., že to nejde!" Niekedy sa na vás hrubo osopia, aj preto, že im nemôžete ponúknuť všetko, čo je uvedené na jedálnom lístku. "Pri zásobovaní Zbojníčky, kde bolo len to, čo vyniesli nosiči a občas helikoptéra, to bolo niekedy veľmi ťažké. Hosťovi vynadať nemôžete, ani sa s ním hádať. Niekedy som sa šla vyplakať von, tam to vždy prešlo."
Hlúposť a ľudská obmedzenosť nemá hraníc. Niekedy vylieza aj veľmi vysoko. A príde a chce v neobvyklých podmienkach nemožné. Nevie rozumom uchopiť, že elektrinu vyrába naftový generátor len 3 hodiny denne, že dodávku potravín mala chata naposledy pred 6 dňami a to, čo práve chcú, prosto niet a nezjaví sa to, ani keď budú kričať, či zaklínať. Aj to je pre niekoho komplikované, že teplá voda aj voda vôbec, je prepychom a je nutné ňou šetriť. Získava sa z blízkych plies čerpadlom. Je skutočne čímsi veľmi vzácnym.
"S elektrinou sme zažili zopár zaujímavých historiek. Všetky vysokohorské chaty mali rovnaký problém s daňovým úradom. Nedokázali tam pochopiť, že nemôžeme mať registračnú pokladňu, keď nemáme elektrinu. Jasné, že daňovák v úrade tomu asi ťažko bude rozumieť, žije v inom svete. Rozpútal sa boj spolku všetkých vysokohorských chát s daňovým úradom, ktorý skončil klasickým účtovaním ceruzkou na papier. Registračné pokladne na chatách nenájdete ani dnes."
ZVLÁŠTNI NÁVŠTEVNÍCI
Počasie sa mení v horách rýchlo a veľakrát nepredvídateľne. Ak tam žijete nejakú dobu, dokážete predpovedať za ako rýchlo sa dá stihnúť zlez, kedy sa zmrkne, čosi pokazí, kedy podmienky na odchod z chaty nestoja za riziko, ktoré hrozí von. "Nájdu sa aj takí, čo si nedajú poradiť a tvrdohlavo idú v ústrety nebezpečenstvu. Raz sme mali na Zbojníčke mladú nemeckú rodinu so 6 ročným synom. Vystríhali sme ich.. Keď sa stmievalo, zistili, že plánovaný prechod cez Prielom a Poľský hrebeň na Sliezsky dom nestihnú, navyše v snehu, nevhodne oblečení a obutí. Rozhodli sa vrátiť. Našťastie ich ktosi tesne pred zotmením zazrel, ako nemôžu pre zľadovatený sneh zostúpiť z Prielomu na Zbojníčku. Išli im na pomoc." Našli ich skoro zamrznutých, silne podchladených, zablúdených, navyše v strašnom šoku.
Keď sa po prvej pomoci a teplej kapustnici ako tak spamätávali, pristúpil k okienku ich malý chlapček. "Nemecky som vedela zopár viet. No od tej doby sa kamaráti z chaty dobre zabávali na tom, ako výborne som si s tým malým pokecala. Na všetky hrôzostrašné zážitky, ktoré sa mi podujal vyrozprávať, som mu len prikyvovala, súhlasila " ja, ja", prípadne sa pýtala v intervale znalosti mojich pár fráz. Pre chalanov to bol skutočne zábavný večer, dlho sa od smiechu nevedeli pozviechať."
KEĎ PRÍDE ZIMA...
Mimo sezóny, keď napadne sneh, na chatu nezavíta veľa turistov. Ostávajú na nej dvaja. "Sú týždne, kedy sa tam živá duša nezatúla. Občas tá samota pritlačí a chalani vtedy odskúšavali rôzne nápady. Vždy so sebou mali program kín, a keď už bolo veľmi otupno, dokázali zliezť a zabsolvovať tú tvrdú cestu len kvôli dobrému filmu. Niekedy sme sa im tú samotu skúsili spríjemniť a tak sme prišli na návštevu. Bolo vidno ako sa nám tešia. Ešte nás len zazreli v diaľke, už hotovali všetko na privítanie. Robili to aj vtedy keď v diaľke zbadali zatúlaného turistu. Takého milého prišelca vždy čakala pripravená teplá kapustnica, čaj a rum."
Boli chvíle keď bola ich návšteva ocenená špeciálne. Chalani totiž dokázali pripraviť aj zmrzlinu. Vedeli, kde sa nachádza úplne čistučký sneh, v tých miestach nabrali jemný prašan. Pomocou šejkra a príchutí tak pripravili geniálnu orieškovú či banánovú. "Taká zmrzlina sa dosť cení a veru aj neuveriteľne chutí."
NOSIČI
Tovar, potraviny, hygienické potreby a palivo - plynové bomby a uhlie, na chaty vynášajú nosiči. Taktiež znášajú aj odpadky. "Na Zbojnícku chatu sa auto nedostane, občas vypomôže helikoptéra.
Žiarska chata v Západných Tatrách mala výhodu v asfaltovej ceste, čo k nej viedla. Preto na nej počas leta bolo zásobovanie dobré. Keď ale napadol sneh, dostal sa tam len snežný skúter."
Nosiči sú pre chatárov veľká výpomoc. Niektorí dokážu vyniesť aj 70 kg nákladu a keď je potrebné zabsolvujú aj dva výnosy za deň. Byť nosičom je fyzicky veľmi náročné a keď si zrátate, že sú chatárom platení od vyneseného kila....Tvrdý chlebík.
Najväčšie umenie je nabaliť si správne batoh. Nosič musí správne zvážiť, čo zabalí, ako a či to zvládne vyniesť. Nosiči sa pohybujú po vyznačených turistických chodníkoch, no majú aj len im známe skratky so skalami, kde si môžu odpočinúť tzv. "štand", teda vlastne kde si odpočinie ich náklad, ktorý si z pliec nezložia. "Sem-tam sa prihodilo že nejaký mlaďas to neodhadol, nabalil sa zle alebo to hmotnostne prehnal a vysypal sa mu náklad. V takom prípade čaká nosič na pomoc od turistov. Horšie je, keď je sám akurát na niektorej zo svojich skratiek, boli aj takí, čo si už na chrbát náklad nevedeli dať späť bez cudzej pomoci."
Hlavné skladište majú nosiči vo Vysokých na Hrebienku. Odtiaľ vynášajú tovar na okolité chaty. Tovar majú uskladnený v unimobunkách a tam už pozažívali nemalé zbojstvá. Prsty a laby v tom majú medvede. "Macovia totiž dômyselne vytušili, že sa tam všeličo dobré skrýva a neraz sa stalo, že maco nosiča prekvapil ako balí batoh a ten sa musel v unimobunke pred ním ukryť a prečkať tam jeho maškrtnú ťažkú chvíľku."
...ABY, ĽUDIA SPOLU...
Spojenie medzi chatami s horskou službou fungovalo pomocou vysielačiek hlásili sa vždy o určitej hodine ráno a večer. Na príjme boli celý deň, pre prípad potreby alebo nebezpečenstva. Dnes to už v niektorých oblastiach uľahčuje existujúce mobilné pokrytie.
POŽIAR
"Veľmi smutným dňom Vysokých Tatier bolo, keď zhorela Zbojníčka. To som tam už nerobila, ale správy o nešťastí sa šírili rýchlo. Požiar vznikol tak, že sa chytil komín. Vtedy tam bol chatár sám len s jedným pomocníkom.. Poznám ho osobne a viem si predstaviť, aké strašné to pre neho muselo byť. Ten pocit bezradnosti, keď stojí a díva sa na horiacu chatu, s bolestnou myšlienkou, že sa už nič nedá robiť..." Jeden by si myslel, že s chatou, zhorela aj časť neho. "Obdivovala som ho, že sa nezlomil. Bolo úžasné sledovať ako nestráca nádej a chuť niečo s tým robiť. Založil nadáciu na výstavbu novej. Je obdivuhodné, že dokázal to, čo dokázal." Postavil ju nanovo.
NAMIESTO ZÁVERU
Práca na oboch chatách Ivane veľa dala. Život hore je čímsi veľmi silným. Cítite to každým pórom. Neustále vás v tom upevňuje zafarbenie hlasu a doširoka otvorené oči, keď sa o živote "tam", človek čo ho zažil, rozhovorí. "Keď sa v noci zadívaš hore nad seba, máš pocit , že hviezdy sú na dosah, cítiš akoby na teba padalo samo nebo. Je to čosi neuveriteľné..."
Autor: Katarína Meščanová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
