Rodák zo Spišskej Starej Vsi totiž na prírodnej trati rieky Isére obsadil dve nepopulárne 4. miesta. Najprv v hliadke 3xC1 spolu s Michalom Martikánom a Alexandrom Slafkovským a potom v individuálnych pretekoch C1. Najmä o tých sme sa s Jurajom porozprávali, pretože po pretekoch sa tešil zo striebra, no po protestoch nakoniec klesol na 4. miesto a mohli mu zostať len oči pre plač.

"Nie je to až také zlé. Som síce ešte poriadne sklamaný, ale už ma to pomaly prechádza," podotkol na margo bolesti pri srdci slovenský reprezentant a pridal doplnok: "Začal som už vnímať len 4. miesto, druhé už vypúšťam z hlavy." Čierne spomienky na individuálne preteky sa J. Minčík snaží vyventilovať na Zelenej vode, kde v rámci vysokoškolského štúdia absolvuje turistický kurz. "Musíme ho povinne absolvovať. Skladá sa z kanoistiky, windsufingu a z bicyklovania. Z tohto predmetu máme aj skúšku. Je to tu nádhera prostredie, ľudia, iné záujmy, oddych." Povedali by sme, že hlavne kanoistika vám z týchto troch športov robí najväčšie problémy... "Áno, áno (smiech). Pomáham chalanom, ktorí sú tu ako vedúci inštruktori a keď fúka, tak som si trocha zasurfoval a zabicykloval. Jednoducho oddych."

Na nedávnych majstrovstvách Európy v Čunove sa Juraj neprebojoval do desaťčlenného finále, keď skončil na 11. mieste. Treba povedať, že dodatočne, lebo vyplávalo na povrch, že sa dotkol jednej bránky, pritom si to ani neuvedomoval. Už chcel prostredníctvom výpravy podať protest, no keď si uvedomil, že sa na jeho miesto dostane vlastne Michal Martikán, upustil od toho. Bolo to však preňho obrovské sklamanie. Pevne dúfal, že si svoju smolu vybral práve v Čunove. Prišli však MS vo Francúzsku a táto prognózu musel poopraviť. "Zrejme som si ju ešte všetku nevybral. Smola sa na mňa začala lepiť vlastne v Číne na Svetovom pohári. Dodatočne mi pridali pár ´ťukov´ a skončil som šiesty. Neskôr prišla Európy v Čunove, kde som sa dodatočným ´ťukom´ nedostal do finále a teraz na svete dodatočným ´ťukom´ - musím to tak drsne povedať - mám pocit, že mi zobrali medailu. To však nebolo všetko, domov sme leteli zo Ženevy, kde som si zabudol slnečné okuliare. Stáli 12 000 korún. Mám teda pocit, že tá smola ešte neskončila, stále trvá. Čakajú má však ešte jedny preteky v Brazílii, takže dúfam, že už nič dodatočné sa mi nepritrafí." Víťazstvá a prehry, eufórie a sklamania doprevádzajú život každého z nás. Nik sa nevyhne tejto sínusoide. Pokiaľ sa tak stane v dlhšom časovom období, človek si to poriadne ani neuvedomuje, ak sa však v tom horšom garde udeje v rozpätí pár sekúnd, ťažko slovami opísať čo sa deje v mysli človeka. "V prvom momente som sa strašne tešil. Až do tej chvíle, keď som dostal papier, že musím ísť na dopingovú kontrolu. Medzitým mi zmerali loď, všetko som mal v poriadku. Radosť zo striebra pretrvávala, chalani mi všetci gratulovali, no ja som ešte videl, že niečo mi ešte chcú povedať. Hovorili mi, ešte počkajme, lebo Nemci a Francúzi podali protest. Ja som o tom ani nevedel. Pýtal som sa, o ktorú bránku ide. Povedali mi o štrnástku. Vedel som, že nebudem mať šancu, lebo vďaka mojím prípadným dvom trestným sekundám, by Nemec bral striebro Francúz bronz. Šéf federácie je Nemec, pán Horster, a preteky boli vo Francúzsku... Na jednu vec som sa spoliehal. Počas majstrovstiev sveta podali výpravy 23 protestov a uznali len tento jediný! Spoliehal som sa, že neprejde ani tento, žiaľ, bolo to asi v záujme Nemcov a Francúzov. Veľmi, veľmi rýchlo sa im podarilo uznať tento protest." Nepochybne, obe delegácie vedeli veľmi dobre, čo robia. Minčík skončil druhý s výsledkom 197,64, Nemec Benzien tretí (199,29) a Francúz Estanquet štvrtý (199,32). Po proteste dostal Minčík penalizáciu dve sekundy sa ´ťuk´ do bránky a to presne stačilo, aby zrazu strácal na striebro 0,35 sekundy a na bronz 0,32... Pred MS v americkom Ocoee v minulom roku J. Minčík veľmi túžil uspieť a dokázať, že bronz zo Sydney nebol náhodný. Kvôli teroristickému útoku však podujatie zrušili. Hoci medzi tým už na pretekoch Svetového pohára dokázal, že právom patrí do svetovej špičky, predsa len v Bourg Saint Maurice, chcel umocniť tento fakt. "Tento šport je sám osebe ťažkým. Nie je to ako napríklad v plávaní alebo v rýchlostnej kanoistike, že keď je človek namakaný, tak vyhrá. V našom športe však rozhodujú aj ostatné faktory ide o prírodnú vodu, alebo umelý kanál, fúka vietor, alebo nefúka, v konečnom dôsledku i rozhodcovia. Strašne som chcel získať medailu a cítil som, že mám na ňu. V tréningoch sa mi jazdilo výborne. Keď som prišiel do cieľa a videl som, že som prvý, ten pocit bol presne ako v Sydney. Už som si vedel vyrátať, že medailu budem mať." V tejto súvislosti sa už neraz na svetových kolbištiach potvrdilo, že ekonomicky silné štáty si neraz môžu dovoliť to, na čo si netrúfnu malé krajiny. Zväčša sa im to aj podarí docieliť. Dávnejšie je známe, čo dokáže na športovom poli diplomacia. Práve zákulisné poťahovanie nitiek dokáže zázraky. V tomto smere však za svetom pokrivkávame a naši športovci na to neraz doplatia. "Darmo, že sme mimoriadne úspešní v tomto športe, v diplomacii sa Francúzom či Nemcom nevyrovnáme. Je to veľká škoda a už to bolo vyčítané i nášmu zväzu. Ak sme naozaj takí dobrí v tomto športe, akí sme, tak nám chýba lobizmus vo vyšších sférach a n

Inak, podľa slov nášho vodného slalomára, sa Francúzi svojou férovosťou blysli aj pri tréningových podmienkach. Len pripomenieme, ako sa u nás veľmi dobre cítia delegácie a výpravy, keď organizujeme nejaké športové podujatie. O pohostinnosti a ústretovosti kolujú básne. Vycestujeme von a nestačíme sa diviť nad organizáciou, ako sa všetko podriaďuje úspechu domácim. "Mali sme problémy s tréningmi. Nad riekou je priehrada a oni nám nechceli púšťať vodu, že tam je vodná elektráreň a sú s tým problémy. Všetky ostatné krajine vedeli, že Francúzi si na svoje tréningy púšťajú vodu. Pred majstrovstvami sveta sme tam boli jediný raz v rámci sústredenia všetkých štátov, ktoré trvalo päť dní. Viete si predstaviť, že ak na takú rieku príde 200-300 pretekárov, tak za deň máte hodinu tréningu, pričom na trati je 20 lodí. Je to veľmi nebezpečné, veľmi málo sme na tej vode boli natrénovaní, no Francúzi sa na tejto rieke pripravovali celý rok. Aj v tom boli strašne neféroví a všetky krajiny sa zhodli, že to sa takto ďalej nedá robiť."

Trať na rieke Isére bola veľmi obtiažna, najväčším strašiakom bola 13 bránka. "Naozaj bola enormne ťažká. Musím poklopať, išiel som šesť súťažných jázd a ani raz som tam extra nezakiksoval, čiže som nechytil 50 trestných sekúnd. Štvrťka štartovného poľa však na nej pochovala svoje nádeje. Napríklad i česká pretekárka Štepánka Hilgertová, ktorá sa prevrátila, stratila pádlo a museli jej pomáhať z vody. Naša mladá nádej Jana Dukátová bola na medailovej pozícii v kvalifikácii a nakoniec mala 10 stehov na brade, lebo sa prevrátila, udrela sa o kameň a museli jej zažívať bradu. Bolo to naozaj dosť ťažké a nebezpečné miesto."

Slováci skončili v medailovom hodnotení krajín na druhom mieste za Francúzmi. Zásluhu na tom majú dve zlaté medaily Michala Martikána v C1 a bratov Hochschornerovcov C2. Francúzi majú bilanciu 3-1-2. Blízko k tretiemu kovu sme mali v hliadkach 3xC1. Nebyť "päťdesiatky" Alexandra Slafkovského za minutie bránky, bronz by nám určite neunikol. Tak nám zostalo len 4. miesto. "Poviem to z dvoch strán. Z prvej strany si myslím, že ani za jedno nemôžem, že nemám medailu. V hliadkach Michal Martikán sa štyrikrát dotkol bránky a Saša Slafkovský chytil ´päťdesiatku´, ja som išiel obe kolá čisto. Keby to neurobili sme bez problémov majstri sveta, keby Sašo neurobil ´päťdesiatku´ máme medailu. Z individuálnej jazdy mám pocit, že mi medailu zobrali. To jedna stránka veci, tá druhá je tá, že sme sme ako hliadka nastúpili ako tím, odštartovali sme ako tím a prišli sme do cieľa ako tím. Chlapcom nemôžem absolútne nič vyčítať. Súhlasil som s tým, že pôjdem s nimi, respektíve, že oni pôjdu so mnou. A, že im to nevyšlo... Mohlo sa pokojne mne stať, že urobím ´päťdesiatku´, čiže hliadku beriem, získali sme pekné 4. miesto, ale veľký podvod a krivdu cítim v individuálnych pretekoch." Kajakárka Gabriela Stacherová po MS mohla smutným hlasom konštatovať, že po štvrtýkrát v tejto sezóne skončila na 4. mieste ME v Čunove, SP v Augsburgu a MS vo Francúzsku (hliadky, jednotlivkyne). Juraj nebojíte sa, že chytíte "zemiakový" syndróm od svojej reprezentačnej kolegyne? "Nemyslím si to a ani som o tom nepremýšľal. Skôr si myslím, že Gabika je veľmi rada, že je štvrtá, lebo, čo sa týka sezóny, neustále stúpa jej výkonnosť. Pokojne sa môže stať, že na budúci rok bude tretia, druhá. Z výsledkami však prichádzajú i prehry. Ja som minulý rok mal pocit, že čím viac chcem vyhrať, tým viac musím riskovať. A práve s riskom prichádzajú sklamania a prehry. Nemyslím si, že stále budem štvrtý. Sem-tam sa mi možno podarí zvíťaziť a naopak, môžem na tom byť aj horšie. Môže sa mi stať, to, čo Michalovi Martikánovi, že sa nedostal do finále. Nie je to tým, že by bol zlý, ale tým, že riskuje. Naša disciplína je tak našlapaná, že človek musí riskovať, ak chce vyhrať. Pri piatom, šiestom, siedmom mieste nepotrebujete riskovať."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.