v priestoroch archeologického múzea skvelý umelecký zážitok. Predstaviteľka folku a zároveň interpretka slovenských balád nám poskytla rozhovor.
Váš hudobný žáner je dosť nezvyčajný. Prečo ste sa
rozhodli práve pre interpretáciu slovenských balád?
- Bolo to veľmi dávno, keď som sa toho chopila. Prapôvodne to bolo poznanie, keď som v roku 1968 bola študovať vo Francúzsku. Stretla som sa tu s rozvinutým folkovým svetom anglosaským a frankofónnym. V tom čase naozaj kvitol, takže som ho mala možnosť spoznať. Vo Francúzsku som spoznala interpretov, ktorí rozvíjali svoj starý keltský folklór. Ja som si to doniesla domov. Keď som sa vrátila o rok späť, vrhla som sa na knihy a bibliotéky. Vedela som o existencii ľudových balád, ktoré sú na našom území veľmi pekne zakonzervované. Zahryzla som sa do toho a odvtedy to v podstate robím.
So Samom Smetanom ste už niekoľkoroční priatelia. Ako ste sa však spoznali a nakoniec vytvorili duet?
- Bolo to pri spoločenských aktivitách ochranárskeho zväzku tzv. Ochrancov prírody v Bratislave, kde sme obidvaja členovia. Ale stretávali sme sa aj pri rôznych posedeniach, kde to vždy bolo spojené so živou muzikou. Tam sme si to párkrát skúsili niekedy o polnoci zahrať spoločne. Javil sa mi ako veľmi adaptabilný a citlivý človek, ktorý dokáže vstúpiť, neublížiť, nepoškodiť a hlavne povzniesť. Nakoniec sme sa dohodli na takej spolupráci, ktorá sa bude obidvom hodiť.
Okrem toho, že spievate, učíte na Základnej umeleckej
škole v Bratislave. Čo vám viac prirástlo k srdcu,
spievanie alebo práca s deťmi?
- To sú dve veľmi odlišné veci, ktoré sa niekedy dajú spojiť, prelínať a ovplyvňovať navzájom. Trebárs, niekedy používam to, čo robím, ako inšpiračný zdroj pre deti. A na druhej strane deti používam na pretavenie toho, čo im ja poviem, trošku im to sprostredkujem. Oni mi to ilustrujú a kreslia. Je to navzájom obohacujúce a prepájajúce. Ľudia s umeleckým zameraním majú nábeh a sklon k hudbe, výtvarnu a k všetkým žánrom kultúry. Takže stačí nájsť niť prepojenia.
Po kom ste zdedili váš hudobný talent?
- Moja mama si spievala odjakživa, aj pri práci. Nie som síce z nejakej folklórnej základne, žiaľ, ani z dediny alebo z pozadia folklórneho súboru. Len tak veľmi prirodzene - to, čo mamu rodičia učili, to mama prenášala na nás. Vždy sme si trojhlasne spievali aj so sestrou, hoci sme aj umývali riad alebo robili práve nejaké nepríjemné domáce práce.
Od detstva ste teda vedeli, že chcete byť speváčkou a spievať?
- To ani neviem, či som niekedy niečím vôbec
chcela byť. Odjakživa som však inklinovala k takýmto veciam a moja mama ma v tom veľmi podporovala. Veľmi sa vyznala v literatúre a poézii. Ona mi vyberala aj úryvky na všelijaké Hviezdoslavove Kubíny. Išlo to od recitácie cez hudobnú a výtvarnú stránku. Všetko sa to navzájom miešalo a to ma neopúšťa doteraz.
Každý človek má z niečoho strach. Z čoho ste mali
strach ako dieťa a čoho sa teda bojíte dnes?
- Najväčší strach? To bolo síce len málokedy, keď moja mama niečo nepríjemné využila proti mne, ale malo to veľmi veľký účinok. Na vysvetlenie: žili sme bez otca. Mama s troma deťmi od neho odišla, otec pre mňa ostal prakticky neznámy, aj keď som ho v útlom veku zažila. Viem, že som bola jeho miláčikom. Neskôr sa zrejme odohrali veci pre mňa vtedy nepochopiteľné. Skončilo to tak, že mama mala tri deti a s nami sa borila životom.
S otcom sme sa vôbec nestýkali. Takže ten najväčší strach som mala, keď mi povedala, že pôjdem k otcovi. Pritom otec mne a mojej sestre vôbec neubližoval. Tuším však, že bratovi ubližoval. Bol to taký imaginárny strach z niečoho, čo som mohla len tušiť. Pravdepodobne to bol len človek, ktorý mojej mame veľmi ublížil. Pre mňa to mal byť trest, ak by som musela ísť k tomu človeku. Vtedy to bolo niečo strašné. Dnes sa toho nebojím, ale viem si to zase predstaviť a prepísať do mnohých detských duší. Takýchto prípadov je množstvo
Na počudovanie sa nebojím takých veci, akých sa ľudia
väčšinou boja. Trebárs všelijaké zvieratá, tma alebo
strašiaci a imaginárne bytosti, ktoré ma akosi
nevedia vystrašiť. Skôr sú to výkyvy v ľuďoch,
v civilizáciách. Mám strach z toho, že dospejú do
nepríjemného stavu alebo katastrofy. Také zvláštne zhluky nejakých tendencií a vôle neviem koho a z neviem akého dôvodu a príčin.
Spomínali ste prípravu videoklipu. Ako ďaleko ste pokročili?
- Ešte sme ho nedokončili. Spolupracujem s jednou študentkou a pomaly spejeme k záveru. Vyzerá to byť úchvatné. Predpokladám, že do konca prázdnin to dáme dokopy. Dúfam, že to aj nahráme a že sa to aj postrihá. Snáď to bude možné použiť...
Neplánujete vydať nové CD-čko?
- Ale áno. Zatiaľ len tak v duchu. Je dôležité vymyslieť podobu aj koncepciu. Materiál už je. Myslím, že je pomerne zrelý. Ide teda o najprozaickejšie veci - kto, kde a hlavne za čo to vydá.
Autor: Jana Gadžorová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
