politici. Vyhemžili sa po školách v miere ešte vyššej, než inokedy, keď nemajú tri týždne pred voľbami. Dzurinda miništroval napríklad v Kendiciach, Ponický stihol pol Slovenska, a tak ďalej. Svoje obete si našli aj košickí gubernátori Trebuľa a Bauer. Dojímavá chvíľa, aj učitelia sú predsa voliči.
Čarovnú pointu udal predmetný minister Ponický, keď začiatok školského roka otituloval ako "štandardný". Nie je jasné, čo tým myslel - september je síce september, pedofília je pedofília, ale inak bol včerajšok neštandardný. Ba, pravdu povediac, prelomový. Prvýkrát sa otváralo v situácii, keď zodpovednosť za riadenie základných a stredných škôl padla na samosprávne orgány. Na tom nič nemenia ani nepodpísané delimitačné protokoly (niekde) a staré dlhy (skoro všade), ktoré čakajú na zaplatenie.
Hoci starostovia dvíhajú obočie a strašia, že im polorozpadnuté budovy spadnú na hlavu, je to len rituál, ktorý už nemá vplyv na prechod kompetencií. Tie idú dole, či podpíšu protokoly hneď alebo vystroja ešte cirkus navyše. Takisto sa zbytočne dramatizujú dlhy. Tristo miliónov už vraj z min. financií poslali a ďalších 400 je "technická otázka". Aspoň tak riekol v Kendiciach Dzurinda. A komu už veriť, ak nie premiérovi pred voľbami, že? Vážnejšie: O to, že oddĺženie štát dokončí, netreba mať strach. Dôkazom je, že Hajnovič naozaj úporne hľadal zdroje. Najneskôr prídu z ruskej deblokácie, ktorú zmluvne spečatili v stredu... Odpájanie médií - teda plynu, elektriny, vody, by nemalo byť na programe dňa.
Úskalia správy základného a stredného školstva sa číhajú skôr v budúcnosti - to sú nové dlhy. Všetko, čo sa kumuluje od 1.júla, by už mali hradiť samosprávy. Tie však nemajú vlastné príjmy, ktoré by kryli nové právomoci, a do januára 2004 ani nebudú mať. A to najskôr. Dovtedy čerpajú tzv. decentralizačné dotácie z rozpočtu. A za tým sú skryté dva druhy problémov; jednak centrálny rozpočet už nemusí byť taký ústretový, keďže nepôjde o jeho vlastné dlhy. A budú konflikty, ktoré môžu prameniť z druhého problému: Keďže prevádzka škôl stále nepôjde z vlastných zdrojov samospráv, ktoré nemajú, hrozí aj mrhanie, teda výroba zbytočných nákladov, povedzme v predražených službách. Stav, keď jeden má kompetencie, a druhý platí, je názornou ukážkou toho, čomu sa už rok hovorí nedotiahnutá (nezvládnutá, polovičná) reforma verejnej správy. A máme nové ložisko korupcie, ktorej pri takejto podarenej logistike už nič nebráni, aby sa decentralizovala spolu s kompetenciami...
Samozrejme, tento naozaj zložitý manéver by nenaháňal pochybnosti, keby sme si volili zodpovedných politikov. Školy na obecnú a regionálnu úroveň proste patria a celý presun je len navodením normálnych pomerov. Je predsa absurdné, aby sa vzdelávací systém riadil z centra. Ďalší a skutočne ťažký problém však je, že aj keď sa toto dotiahne, stále to nebude reforma školstva. Podľa analýzy Inštitútu pre verejné otázky samotná decentralizácia neprinesie "významnú schopnosť" obcí a krajov racionalizovať sieť škôl. Keď sa pozrieme na zákon o financovaní Z a S škôl, je hneď jasné, že prečo - systém štátnej dotácie na hlavu žiaka bude doslova motivovať nových správcov, aby udržiavali všetky jestvujúce zariadenia bez ohľadu na to, či je to finančne únosné. Nutnosť ale velí redukovať sieť - jednoducho preto, aby sa vzdelávanie na Slovensku priblížilo západnej úrovni.
Riešenie je, ako vždy, jednoduché; do systému základných a stredných škôl treba zaviesť trhové princípy. Najjasnejšiu a najprepracovanejšiu predstavu zo strán, ktoré kandidujú, má ANO. Slovensko by malo prejsť na systém tzv. vzdelávacích preukazov, ktoré by rodičia inkasovali na hlavu dieťaťa od štátu. Teda nie štát by dával priamo "keš" na žiaka škole, ako to robí dnes Ftáčnikova "reforma". Rozdiel je v tom, že rodičia (žiaci), teda zákazníci, by slobodným výberom rozhodli, ktorá škola si zaslúži ich dôveru a teda aj financie. Takto by sa spustil proces samovýberu, ktorý by v konečnom dôsledku viedol k podstatnej úspore peňazí (odpadli by tzv. tranzitné náklady), ako aj k zániku slabých zariadení, keďže tam by rodičia deti neposielali. Ak by v škole padol počet žiakov pod kritickú úroveň, jednoducho by sa zavrela. Toto sa musí spustiť, pretože sieť je prehustená. Zároveň by sa začal konkurenčný boj, školy by sa predstihovali v ponuke doplnkových programov a iných bonusov. A tak ďalej - tadiaľ vedie cesta napokon aj k zvýšeniu toľko oplakávaných učiteľských platov.
Tak sa majú veci - kým sa do systému nevpustí trh, dovtedy budú odtiaľ ľudia utekať a dovtedy budeme nad školstvom len nariekať.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
