západnej civilizácie bol neskôr označený ako začiatok novej éry. Hádam najčastejšie sa hovorilo o tom, že svet už nebude nikdy taký, aký bol predtým... Aký bol však svet na palube transatlantického letu 11. septembra 2001 očami košického študenta?
Všetko to, čo som sa rozhodol opísať, je len nepatrný súhrn niekoľkých dní, ktoré otriasli mojou istotou v tento svet. To čo som zažil je napriek strašným pocitom, ktoré vo mne budú ešte dlho pretrvávať iba zrejme omrvinkou oproti tomu, čo sa v skutočnosti dialo v niekdajšom srdci súčasného vyspelého a demokratického sveta.
11. september 2001, utorok ráno SLEČ
"Vitajte na pravidelnej linke Paríž - Philadelphia, náš let potrvá 8 hodín, predpokladaný príchod 11.00 hod. miestneho času...," informoval kapitán lietadla cestujúcich po odlete z Parížskeho letiska Charles De Gaulle. Konečne som sa pokojne usadil, a myšlienkami som si predstavoval Philadelphiu a moje stretnutie s hostiteľskou rodinou. Do USA som cestoval za účelom štúdia na americkej strednej škole. Nad Britskými ostrovmi som sa v duchu lúčil s Európou, netušiac, že už o tri dni som späť...
Počas celého letu som sledoval monitor satelitného navigačného systému (GPS), ktorý zobrazuje trajektóriu lietadla a základné parametre letu. Do Philadelphie ostávali necelé dve hodiny, keď odrazu lietadlo zmenilo prudko smer a začalo postupne klesať. Moje obavy z toho, že sa niečo zvláštne deje, umocnilo vypnutie GPS monitorov. Krátko nato nám kapitán lietadla anglicky so silným francúzskym akcentom oznamuje: "US airspace is closed (americký vzdušný prietor je uzavretý -pozn. red.), pristaneme na letisku v Halifaxe, Kanada." V lietadle sa ozval mierny šum. Odrazu sa vo mne vynárajú myšlienky - čo sa stalo - naozaj som si nevedel predstaviť, prečo by mohol byť uzatvorený americký vzdušný priestor, hlavou mi prebiehajú scenáre z katastrofických filmov. Po pristáti v Halifaxe sa rozozvučia mobilné telefóny a rádiá, postupne sa dozvedáme, čo sa stalo. Informácie sú nepresné a napriek tomu veľmi šokujúce.
Vieme o útoku na WTC a Pentagon, a tiež, že ďalších 6 unesených lietadiel je ešte vo vzduchu. Ľudia reagujú rôzne, niektorí sa pustia do srdcervúceho plaču, iní len pokojne sedia, no a tí zhovorčivejší vytvárajú diskusné hlúčiky. Ďalšie lietadlá pomaly pristávajú a parkujú na vzletovej dráhe ako autá na parkovisku. My ostávame ďalších päť hodín v stojacom lietadle. Je to dlhá chvíľa pre každého. Odrazu niekto vysloví podozrenie, či nemôžu byť teroristi aj medzi nami. Znepokojených ľudí nakoniec upokojuje osobne sám kapitán lietadla. Dvere lietadla sa otvárajú a víta nás krajina, ktorú sme nemali v pláne navštíviť. Policajný pes kontroluje našu príručnú batožinu, okolo je plno policajtov, vojakov a mužov v tmavých oblekoch so slnečnými okuliarami.
Prechádzame colnou kontrolou a vchádzame do preplnenej letiskovej haly, pripájame sa k šokovaným ľuďom bez slova sledujúcim priam neskutočné a desivé zábery. Pred telefónnymi automatmi sa vytvára dlhý rad, linky sú beznádejne preťažené. Cestujúcich z jednotlivých letov odvážajú autobusy do krízového centra zriadeného v miestnom výstavnom komplexe.
Pracovníci kanadského červeného kríža robia všetko preto, aby vyhoveli akejkoľvek potrebe nečakaných hostí, zaskočených dramatickými udalosťami. Spolu s dobrovoľníkmi pripravujú na zemi lôžka, na čo v tejto situácii postačia spacie vaky a nafukovačky. Ľudia zaháňajú hlad pri stoloch s občerstvením, iní telefonicky ubezpečujú svojich blízkych, že sú v poriadku, keďže k dispozícii je im telefónna miestnosť, odkiaľ každý môže telefonovať zdarma kdekoľvek, ďalší sledujú v televíznej miestnosti živé vysielanie CNN. Pre psychické uvoľnenie je zriadené provizórna herňa so spoločenskými hrami a taktiež kútik pre najmenších s hračkami. Naďalej však prichádzajú ďalší a ďalší ľudia z letiska.
Nakoniec trávim v tomto krízovom centre tri dni spolu s cestujúcimi zo 44 lietadiel. Niektorých únava premohla veľmi rýchlo, no iní napriek všetkému úsiliu dobrovoľníkov vytvoriť čo najväčšie pohodlie, nemohli prestať myslieť na tragické udalosti toho čierneho dňa, ktorý navždy ostane smutným bodom ľudských dejín. Každú hodinu sú usporadúvané tlačové konferencie, kde sú ľudia informovaní o ďalších možnostiach ako naplniť pôvodný plán svojej cesty. Nakoniec sa všetky lietadlá vracajú späť, keďže americký vzdušný priestor ostáva i naďalej uzavretý. Niektorí, poväčšine Američania sa na vlastnú päsť vydávajú na cestu do USA autami alebo autobusmi.
Ja zvažujem túto možnosť, no ale paradoxne je jednoduchšie vrátiť sa do Paríža. Nástup do lietadla sprevádzajú prísne bezpečnostné opatrenia - identifikácia batožiny priamo pri lietadle, osobná prehliadka a kontrola akýchkoľvek elektronických zariadení. Jedna káva a balíček arašidov to je všetko, čo nám personál lietadla môže ponúknuť na únavnom transatlantickom lete. V Paríži, letecké spoločnosti s menšími ťažkosťami cestujúcim zabezpečujú ubytovanie v hoteloch. Po dni strávenom vo francúzskej metropole je konečne otvorený vzdušný priestor a lietadlá sa môžu opäť vydať do svojich pôvodných destinácií.
Takto sa teda končí päťdňová cesta do Spojených štátov amerických spôsobená vrcholne krutými činmi teroristov, ktoré predčasne ukončili životy mnohých nič netušiacich ľudí a otriasli základmi celej súčasnej spoločnosti. No a ja sa dodnes budím zo sna s tým, že sa mi do Ameriky nedarí a nedarí dostať.
Autor: Štefan ŠULEK
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
