zámerom ani nebolo. Táto folková legenda bola jednou z hlavných postáv minulotýždňového piešťanského festivalu Country Lodenica 2002. Ale aj atmosféra interview robí veľa a tá na Lodenici bola zvlášť príjemná, nečudo, že pohodovú náladu, akú mal vo svieži podvečer Wabi Daněk usalašený vonku za prírodným dreveným stolom pri cigaretke, cítiť i z jeho odpovedí.
Wabi, aký vôbec máte vzťah k novinárom?
- Povedal by som, že pozitívnejší, než náš bývalý premiér (Miloš Zeman pozn. red.). Ale vážne, viete, ja nerozlišujem ľudí podľa toho, čo robia, ale akí sú. Buď je to slušný človek a môže robiť, čo chce, novinára, smetiara či ministerského predsedu, ja ho beriem ako slušného človeka. Alebo je to gauner, a tiež môže robiť, čo chce, i tak pre mňa ostane gaunerom.
Môžete prezradiť i nejakú konkrétnu skúsenosť?
- Tú najhoršiu, myslím tým ekonomicky najhoršiu, mám s istým nemenovaným českým bulvárnym plátkom, ktorý ma pripravil asi o sto tisíc. Išlo o to, že som mal infarkt, oni sa to dozvedeli a napísali, že nebudem hrať minimálne dva mesiace, a ja som bol o desať dní zdravý a o pätnásť už som opäť hral, lenže usporiadatelia, ktorí sa to dočítali, húfne rušili objednávky. Ale to sú veci týkajúce sa peňazí a tie nie sú až tak dôležité. Teda, ak tie peniaze človek má (úsmev).
Vyhlasujete sa za mierne rozhnevaného muža ľahko stredného veku, ste ním skutočne, či je to len akási umelecká póza?
- Tak zvoľna už to prechádza z toho ľahko stredného veku do vyššieho (úsmev). Ak poznáte hudobné tempá, tak moje tempo je ´komodo´, to znamená pohodlne a od toho sa akoby odvíjajú i moje reakcie. Proste nemám rád hysterické reakcie, čiernobiele uvažovanie, a z toho potom pramení taká moja určitá zmierlivosť, takže ma ani ten bulvárny plátok vtedy, čo som spomínal, zas až tak veľmi nenaštval, aspoň som mal vtedy viac voľna (úsmev). Na všetkom sa snažím nájsť niečo dobré.
Ako v konfrontácii s reálnym životom potom táto vaša životná filozofia vyznieva?
- Tak dostávam tu a tam cez držku (úsmev).
Aj dávate?
- Nie. Viete, to je tak, ja si vravím, že čo nemám rád, nebudem to ani robiť druhým, nech už sú, akí sú. Áno, dávame si cez držku u nás na osade, ale to je v dobrom, to je taká skupina ľudí, o akej sa hovorí - tu o sviňu nezakopneš. Taká, že keď má človek trochu malér, tak sa nemusí dlho obzerať, že odkiaľ si ho budú podávať. Ale na druhej strane, keď som ležal s tým infarktom, nebol deň, aby tam niekto z osady nebol, keď som staval chatu, proste videli, že je to práca pre viac ľudí, tak sa ich tam skrátka dvanásť nahrnulo, vraj neprekážaj a radšej nám zahraj Rosu (na kolejích). Tak také facky znášam rád.
Akí sú dnes ľudia?
- Neviem, neberiem to globálne, totiž akonáhle človek prestane generalizovať, tak zistí, že má ten život jednoduchší.
Pomaly už to bude desať rokov, čo Česi a Slováci žijú samostatne, pozorujete za toto obdobie istý ľudský posun či odklon jedných alebo druhých, akí vôbec sme?
- Sme čestní, spravodliví, podrazáci, lotri. A pozor, taký môže byť jeden a ten istý človek v rôznych časových intervaloch. Napríklad teraz, pri tých povodniach, lotri neboli.
Boli.
- No, tak boli traja-štyria, ale zrazu človek videl, že všetci sa snažia pomáhať, to je zas tá kladná stránka tých nepríjemných vecí.
Ako ste vlastne vy osobne vnímali udalosti a ľudské správanie počas tej pohromy?
- Mňa zaujalo, keď som krátko po tom najhoršom potreboval ísť domov do Karlína, vyhodiť zhnité potraviny z chladničky a tak, policajti ma tam vtedy nepustili, lebo sa to otváralo až deň potom, ale ako som sa tam tak s nimi bavil, tak šiel z toho Karlína jeden z tých ľudí, ktorí tam pomáhali, bol bosý, zapráskané topánky niesol v ruke, mal úplne vyčerpaný prázdny pohľad a bol šedý, normálne šedý od tej driny, úplne! A ja som si povedal, pre boha svätého, veď toto by predsa za peniaze nikto neurobil, aby sa tak zničil, bolo to neskutočné dojatie. Viete, my asi potrebujeme raz za tri roky nejakú pohromu, aby nás stmelila.
Takého priemerného človeka by iste zaujímalo, o čom tak denne premýšľa niekto ako Vy. Či sa medzi myšlienkami a starosťami, ktoré vás zamestnávajú, nájdu i rovnaké, aké mávame my.
- Nó, čo mi teraz leží na srdci, hm, že mám doplatiť asi jedenásťtisíc na daniach, nejaké penále, a že ten dopis, ktorý mi ohľadom toho poslali, leží niekde v Karlíne, kam nesmiem, ďalej, že deti moje radostné majú o dva týždne dlhšie prázdniny, sú to také úplne normálne veci.
Pokúste sa to, čo ľuďom spievate, formulovať bez hudby pár bežnými vetami.
- Je to ťažko definovateľné, už som svojimi odpoveďami čosi naznačil, je to čosi ako môj životný štýl, myslím, že tá zmierlivosť, pokiaľ nie je až servilná, tak je to recept na to, ako existovať, keď nás tu bude dvakrát toľko, a keď budeme stále xenofóbni a medzi seba nepustíme ľudí iných rás, tak chcípneme na kultúrne prázdno a chcípneme i na to, že nám nebude mať kto zarábať na dôchodky, ale to všetko sú len útržky, jednoznačná životná filozofia asi neexistuje. Asi to bude nejaká generálna idea dobra, asi áno, spoliehať sa na to dobro a to zlo brať skôr ako nejaké excesy.
Nachádzate toho dobra vo svojom živote a okolí veľa?
- Najskôr ho musíte nájsť v sebe a potom, keď sa skrz to dobro pozriete na ostatných, nájdete ho aj tam.
Je zlo i vo vás?
- Tak to si píšte, toho ale mám (úsmev)! Mám v sebe zla na dvetisíc rokov v očistci.
Čo zlé ste naposledy niekomu spravili, a chtiac?
- Asi na ceste v aute som občas zlý, je to zvláštne, lebo normálne som pokojný človek, ale len čo sadnem za ten volant, tak som kurva-sviňa (úsmev). Som totiž vyjazdený a trúfnem si jazdiť rýchlo, mám dosť rýchle, silné a bezpečné auto Hondu, trojliter. To je asi to zlo vo mne.
Je pravda, čo sa o vás hovorí, že texty napísané v istý deň nechávate vychladnúť do nasledujúceho rána, kedy ich potom podrobíte podrobnej analýze sediac na toalete, pričom z dotyčnej miestnosti potom už niekedy tých textov vynesiete menej, než ich bolo, keď ste tam vchádzali pred spláchnutím záchoda?
- (Úsmev) Áno, áno, je to tak, čítam to ráno na záchode. Stáva sa často, že tých textov z WC vynášam menej, než som ich tam bral, viete, na záchode je človek dosť sebakritický. Raz som tam bral popísanú A4 a keď som odtiaľ vyšiel, ostal mi z toho dvojriadkový pásik papiera (úsmev).
Nosíte momentálne v hlave nejakú myšlienku, ktorá by mohla byť inšpiráciou k textu?
- To nie, ale mám inú myšlienku, a to takú, že každý z nás, každý z tých slávnych ľudí, nosí v hlave nejaký bonmot, niečo, čo by sa dalo tesať, ale potom v živote vždy prichádza okamih, keď sa človek musí znovu naučiť mať rád svoje vlastné deti (úsmev), pretože môj starší syn prešiel pubertou počas troch týždňov, čo som bol v Kanade a USA, vrátil som sa a namiesto dvoch detí a manželky som našiel manželku, jedno dieťa a prapodivné vyčouhlé individuum, ktoré bolo na zabitie. Ale pretransformovalo sa to a už sa spolu bavíme ako dospelí. Zvládol som to s ním, lebo ho mám rád, on tiež málinko cukol, i keď v jeho veku sa ťažko cuká, lebo svet je preňho čiernobiely, takže to bolo skôr na mne.
Na čo ste v Amerike prišli?
- Napríklad v Kanade som prišiel na to, že je to nádherná zem, ale takmer všetko, čo majú tam, máme aj my doma. A na rozdiel od tej Kanady to tu máme ´zatracene´ bližšie. Neskutočne ma okúzlil New York, ja som prestál štyri alebo päť hodín na Time Square a pozeral som sa na tých ľudí, ako chodia usmievaví, pritom je to tam rozbordelované, sú tam vykopané diery, tie autá tam jazdia cez tie kovové dosky, robí to neskutočný ´kravál´, nikoho to tam neserie, všetci sa usmievajú, pravda, každý sa niekam ponáhľa. A na tom trojuholníku Time Square sa striedajú bubeníci, vlastne nikto iný tam ani nemôže byť ako bubeníci, každé dve hodiny je tam iný bubeník, má pri sebe takú nejakú tanečnicu, on to tam celé zastaví, no proste je to tam neskutočný kotol, a ja som tam len tak stál a cítil som tú neuveriteľnú atmosféru a energiu, ktorá tam v tom priestore tak úžasne prúdi, tí ľudia, ako tam tak idú tak natrieskaní.
A to bolo ešte pred 11. septembrom, alebo už po?
- Rok pred, ale predstavte si, dokonca som tam mal byť i vlani toho 11. septembra, ale zaplať Pán Boh, zrušil som to, mal som totiž v rovnakom čase koncert pre vozíčkarov v Lounech a také čosi sa proste odmietnuť nedá... Vlastne nie, blbosť, to bolo niečo iné... Prečo som ja do toho New Yorku nešiel? Asi som už mal nejaké iné koncerty dohodnuté a ako muzikanti hovoria - kšeft je svätý. Tak som bol vtedy vlastne celkom rád, že som tam nebol. Bola to náhoda. Šťastná.
Aký je vôbec váš pohľad na náhody v živote, veríte na ne, rešpektujete ich?
- Ja nie, že na náhody verím, ja proste viem, že sú. Aj to, že som sa dostal tam, kam som sa dostal, je súhra náhod a šťastia. Áno, samozrejme, človek musí byť pripravený, ale tá ´klika´ tam robí 60 až 70 percent, tá náhoda, že človek je v pravom okamihu na pravom mieste. Ako odpovedal Artur Rubinštejn, keď sa ho pýtali, ako to robí, že hrá tak skvele na piano, že - na tom predsa nič nie je, len musíte v pravý okamih použiť ten správny prst správnou silou na správnu klávesu.
Ako teda, že vy tak skvelo spievate a hráte?
- Ja nehrám ani nespievam skvelo, ja mám len tú výhodu, že som trochu komplexný a že som pravdepodobne dôveryhodný. To znamená, že keď niečo spievam, tak tí ľudia proste vedia, že to skrátka aj tak myslím, že to tak je, že som to ja.
A ste to vy?
- Iste, keď hrám staršie pesničky, tak už som inde, než vtedy, keď som ich písal, ale proste bol som niekedy taký a prečo sa k tomu nepriznať? A v dobe, keď som to písal, tak som to skrátka videl ako vrchol. Teraz vidím vrcholy niekde úplne inde.
Autor: jav
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
