zdravotníctvo a nereforma dôchodkového systému, a to je už čo povedať.
Tragikomické prepustenie Ivana Lexu po tom, čo ho dva roky Interpolom naháňali, aby ho domov dostali, nasledovala v rýchlom slede korupčná aféra bratislavského sudcu, kolegami obratom tiež vypusteného z väzby. Seriál pokračuje slobodou pre sedmičku z košického podsvetia, podozrivú z krájania blížneho mačetou. Netušíme, koho vypustia, neodsúdia resp. zabudnú zavrieť zajtra. Začína to trochu pripomínať Havlovu amnestiu z januára 1990 - kto si pamätá, vie o čom je reč. Akurát, že vtedy nešlo o úmyselné protispoločenské konanie, ale zmes naivity a eufórie.
To, čo sme nevnímali celé deväťdesiate roky, už kole oči - ide o systémový defekt. Nechceme sa dotknúť nikoho, určite sa nájdu aj slušní, ale zbor slovenských sudcov je ako stav do hĺbky "chrobáčny". Hoci reformátori typu Lipšic hýria dobrými nápadmi, dovolíme si tvrdiť, že štandardné riešenia asi nepomôžu. Bude to chcieť drastické kroky.
Justícia má to hrozné a vzácne špecifikum, že je nemožné ju liečiť iba zásahom exekutívy. Ak neprebehla v tomto volebnom období reforma v zdravotníctve, je to čistá zodpovednosť politiky, ktorá do rezortu dosadila nevýkonných ministrov a nadto im odoprela politickú podporu. Toto neplatí pre spravodlivosť - Čarnogurský prejavil viac reformnej guráže, než pol vlády dohromady. Málo platné, do brucha súdnictva sa siahať nemôže, je "NEZÁVISLÉ".
Nápady ministra pritom neboli vždy šťastné. Napríklad hneď spočiatku niektoré kroky, ktoré smerovali ešte k posilneniu samovládia na súdoch. Vyjasnilo sa, že ani sám Čarnogurský netušil, do akej kalnej rieky vstupuje. Aj preto vyznel tak rozpačito odpočet štyroch rokov, ktorý dával minulý týždeň. Reformoval legislatívu smerom, ktorý by sa všade v normálnych pomeroch hodnotil ako pozitívny. Bilancia je negatívna, pretože pomery vnútri systému, do ktorých ísť nemohol, sú nenormálne. Novelou ústavy dostali sudcovia aj vlastnú exekutívu, Súdnu radu. A čo sa stalo na prvom sedení? Vypotili škandál, lebo si museli sami platiť minerálku. Toto sú ľudia, ktorí majú strážiť zákon a právo?
Klasickým príkladom snahy o prekročenie Rubikonu bolo odvolávanie Harabina; ísť po krku najvyššieho sudcu už politika nesmie, na Slovensku ale asi musela. A ešte to dopadlo ako dopadlo... Inou ukážkou skazenosti do hĺbky je žilinský prípad, na ktorý poukázal Marián Leško. Sudca okresného súdu bol odsúdený za korupciu a kolegovia miesto toho, aby sa dištancovali a vyhlásili ho za hanbu celej Žiliny a slovenskej justície, ponáhľali sa dať za neho spoločenskú záruku. Za hovado, ktoré uplácalo českého kolegu. Komunistické duše.
Justícia je najťažším systémovým problémom preto, lebo jej v demokracii náleží samospráva, ale personál, ktorým na Slovensku disponuje, nie je na výške svojej zodpovednosti. Niet záruk, že spravodlivosť a vymáhanie práva nebude ďalej kolabovať. Toto je kliatba a rozpor, ktorý si nesieme z komunizmu; ten systém takto arbitrov znetvoril, súdnictvo nebolo preto, aby nastoľovalo spravodlivosť, ale preto, aby vlastnými nástrojmi strážilo moc vládnucej kliky. Týchto sme zdedili, iní už nebudú, sú to poznačení ľudia. Mladí dorastajú pomaly a vstupujú do zhnitého prostredia, kde sa kazia. A politici s tým nič nemôžu robiť, lebo v demokracii sa nesmie. Kruh je uzavretý, o tom sú kauzy posledných dní a týždňov. Akurát, kým bol systém utesnený, veľmi sme dovnútra nevideli a navyše za Mečiara sa javil ako vypuklejší iný problém.
Najširšiu (najlepšiu?) programovú ponuku pre súdnictvo má KDH. Vytvorenie zvláštneho súdu pre organizovaný zločin a korupciu je napríklad také triviálne, až rozum stojí, že to doteraz nikoho nenapadlo. Dobrý nápad je tiež zúženie trestných sadzieb, aby sa znížila "motivácia" sudcov korčuľovať medzi hornou a dolnou paletou (najširší priestor úplatkov). Takisto môže byť skvelá vec zmierovacie konanie, aby sa arbitri nezaoberali hlúposťami. Súdny manažment, ako protikorupčný kyjak, je treba plošne presadiť, nech by bol akokoľvek drahý. A tak ďalej - medzi návrhmi KDH chýba ale napríklad inštitút zrýchleného konania, ktorý už funguje dva roky v ČR.
Problém je, že to sú štandardné reformy, ktoré určite nebudú stačiť. Neštandardný návrh KDH, ale veľmi správnym smerom, je vylúčiť z justície sudcov, ktorí pískali pred r. 89 v politických procesoch. To sú však iba jedinci. Čo ďalej? Nikto nevie. Pred mesiacom pritom parlamentom na druhýkrát neprešiel ani Schusterom vetovaný zákon, ktorý mal (aj) sudcov podrobiť štandardným previerkam na utajované skutočnosti. Čistý škandál, že by tých všetkých boľševikov už šľak trafil.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
