mrakodrapy Svetového obchodného centra sú v plameňoch. Po zásahu dvoch lietadiel, ktoré samovražední únoscovia premenili na rakety zem-vzduch, sa obe veže prepadávajú, aby vo svojich rozvalinách pochovali temer tri tisícky ľudí. Stovky ďalších umierajú po nálete na južné krídlo Pentagonu. Rakvou zvyšných obetí sa stáva štvrtý unesený airliner, ktorý sa zapichol do poľa pri Pittsburghu. Svet je v totálnom šoku, Amerika v chaose. Až po dlhých hodinách čakania sa na televíznych obrazovkách objavuje George W. Bush a oznamuje: Sme vo vojne. Bol 11.september 2001.
Uplynul presne rok od pohnutých okamihov, ktoré zásadne poznačia ak nie celé 21. storočie, tak najbližšie dekády určite. Spojené štáty, ktoré žili storočie v presvedčení, že na vlastnej pevnine, vo svojom srdci sú neohroziteľné, boli pokorené. Absolútna svetová superveľmoc, vojensky silnejšia než celý zvyšok planéty, nedokázala ochrániť to najcennejšie - životy svojich občanov. Pearl Harbour bol vymazaný. A zdrojom katastrofy nebol cudzí štát, nejaký štandardný a čitateľný nepriateľ, ale bezdomovská organizácia vyšinutých fanatikov. Už z prvého vystúpenia Busha bolo jasné, že nepríde iba trest a odplata, ale bude sa prehodnocovať čosi omnoho podstatnejšie. Svet čaká zmena paradigmy. Alebo, ako sme napísali 12. septembra, deň po - z toho, čo sa stalo, vzíde nový svetový poriadok.
Zo záľahy ankiet, ktoré sa objavujú v západných i tunajších médiách, to síce vyzerá, že dosah 11. septembra 2001 ľudia až tak necítia. Okrem - pochopiteľne - USA, život sa až tak nezmenil. Ba vlastne vôbec, ani na Slovensku. Sprísnené bezpečnostné doktríny a zmenené priority tajných služieb na vlastnej koži nevnímame. A predsa platí, že sme na začiatku novej éry.
Amerika zvládla prvú fázu na úrovni; vydymila Taliban z dier za dva mesiace, hoci mnohí experti prognózovali zákopovú vojnu na celú zimu, ak nie na dlhé roky. V Kábule bola nastolená ako-tak normálna vláda. V USA sa prehodnocujú na všetkých úrovniach bezpečnostné systémy, reformujú sa tajné služby, prijali sa nové zákony. Paralelne sa vedie ťažká filozofická dišputa na tému vzťahu bezpečnosti a slobody. Je nesmierne dôležitá, pretože všetky nepopulárne opatrenia potrebujú demokratickú legitimitu. O sile americkej demokracie svedčí, že nie všetky návrhy Bushovej administratívy prerazili.
Úspechu prvej reakčnej fázy veľmi pomohlo, že USA dokázali iniciatívne sformovať svetovú protiteroristickú koalíciu. Keďže autorstvo Al Kaidy bolo jasné a zdesenie obrovské, spolupráci sa nebránili ani arabské štáty a Rusi, o Bruseli nevraviac. Ale už vtedy, keď bola protiteroristická koalícia ešte iba v tvare Bushovej výzvy, sme napísali aj to, že bude nesmierne krehká a po prvej vlne sympatií sa začne pomaly rozpadávať. Sme práve v tejto fáze. Až do tej škandalóznej miery, že podľa prieskumu, ktorý sa uskutočnil na reprezentatívnej vzorke viac ako 5 tisíc respondentov, si 55% občanov EÚ myslí, že k tragickému 11. septembru 2001 prispela samotná zahraničná politika USA. Takí tupí sme my Európania.
Hoci Bush už 20. septembra vyhlásil, že "náš boj sa začína Al Kaidou, ale nekončí sa ňou" a národom sveta tiež odkázal, že "buď ste s nami, alebo s teroristami", do zvrhnutia Saddáma Husajna sa už, okrem Británie a čiastočne Talianska, nikomu nechce. Protiteroristická koalícia je v troskách a USA pod stále silnejším tlakom, aby sa útoku na Irak vzdali. Respektíve, ak už musí byť, tak jedine s mandátom OSN. Toto je v princípe aj terajšie stanovisko EÚ - s výnimkou Británie. Definitívne by malo byť známe koncom septembra.
Saddám ale zničený byť musí. Európa (o iných "spojencoch" nevraviac) to nevníma, lebo nevníma, že USA sa cítia byť naozaj vo vojne. Základný pocit Európy z 11. septembra je iný: Bola to zhoda náhod a šťastia bin Ládina, útok sa nebude opakovať. Jeden z rozdielov medzi USA a Európou bol vždy v tom, že Američania vedeli reálnejšie odhadnúť zlo a jeho silu (keby nebolo Reagana, Varšavská zmluva by možno dožila dodnes).
"Rok po" nás proste nachádza v situácii, keď USA sa s Britániou pripravujú na vojnu. A Európa, ako pred Mníchovom a po Mníchove, verí v "appeasment", v ilúziu, že dobrá vôľa a rokovania konflikt zažehnajú. Nie, po Kábule padne aj Bagdad, a na rad prídu aj ďalšie "darebácke režimy". Problém je, že sebectvo a vypočítavosť Európy vážne oslabuje celé západné spoločenstvo. USA pritom nikdy nepotrebovali Európu viac ako dnes. Nevďak svetom vládne. Keď Európa potrebovala Ameriku, tá vždy prišla v pravý čas na pomoc... Spamätajú sa?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
