prípravný zápas národného mužstva. Tento telegram som prevzal s trasúcimi sa rukami a ihneď som navštívil svojho dobrodinca a patróna - mäsiara pána Pivovarníka, aby som mu túto novinu oznámil. Na druhý deň po tomto oznámení o odchode do Bratislavy som ho na jeho príkaz navštívil. Vybavil ma na cestu trvanlivými mäsovými výrobkami, pretože ako povedal "Oni logošu muj tam zostaňu a budu bavic i v nedzeľu". Ako dodatok vytiahol peňaženku. Vybral z nej neuveriteľných 2000 slovenských korún, aby som mal peniaze na cestu. Nechcel som ich prijať, ale donútil ma slovami: "Ta to by bula šumna vec, žeby náš pervy reprezentant z dresu ŠK Slávia nemal zo sebu dosc peňeži." Povolil som, to boli moje prvé veľké peniaze v živote za futbal. Aký to bol veľký peniaz prezradí, že za 6 kusov rožkov sa platila 1 koruna. Takto vybavený na poludnie som odcestoval do Bratislavy, kde som bol o 22.30 hod. Bol som nemilo prekvapený, že ma na stanici nik nečakal a tak som sa vybral vyhľadať si v niektorom hoteli nocľah. Po polnoci som si peši mašíroval na hlavnú stanicu po Štefánikovej ulici, pretože doprava sa v meste uložila k spánku. Našiel som tam jednu prázdnu lavičku ako posteľ a pod hlavu som si dal kufrík. No spal som s jedným otvoreným okom a tak si chránil svoj "majetočok - kopačky" do rána. Bol som opatrný a už od rána som si do nedele zaistil ubytovanie v hoteli U "Bláhu" (potom bol premenovaný na Hotel Krym). Po obede som sa vybral na štadión ŠK Bratislava na Tehelnom poli. Pri bráne odo mňa pýtali lístok, odvetil som a stále na tom trval, že hrám za národné mužstvo. Doporučil mi "cerberus" pri bráne, aby som si, keď chcem vidieť zápas, kúpil lístok a neotravoval. Sadol som si na múrik, kde ma našiel tréner F. Daučík, biletára okamžite vyhnal od brány, objal ma okolo pliec a povedal mi: "Máš všetko prepáčené, ale hraj tak ako v nedeľu, pretože inak pôjdeš do svojho valala osobným vlakom." Vstupom do kabíny som dostal po mene motor a oheň - takto ma volali v Košiciach - nové, keď zahlásil "prišiel ujo Danko z Prešova". Toto meno mi v Bratislave natrvalo zostalo. Určil zostavu oboch mužstiev, mňa zaradil na ľavé krídlo do "A" mužstva. Cez polčas ma spolu s Tónom Pažickým (hral za AC Svit) preradil do "B" mužstva a na naše miesta nastúpili reprezentanti Bolček a Vysocký. No a je to tu - prebehlo mi hlavou a môžem sa pripravovať na cestu domov osobákom. V "B" mužstve hral ľavú spojku jeden z najlepších útočníkov na Slovensku Ing. Viktor Tegelhof, s ktorým sme od 1. minúty druhého polčasu roztočili taký koncert, že náš súper sa za 10 minút nedostal ani k slovu. Strelil som po nádhernej prihrávke gól a v 10. minúte nastrelil bombou horné brvno. Po tejto akcii tréner Daučík nariadil rozhodcovi Bartečkovi zastaviť hru. Zakričal: "Danko a Pažický do "A" mužstva, Vysocký a Bolče do "B" mužstva." Chudáci, za desať minút si do lopty ani nekopli.Koniec zápasu, verdikt zväzového kapitána Vojtecha Závodského - určenie zostavy a na ľavom krídle "nastúpi Milan Danko." Tréner Daučík mi hneď prikázal, že zostávam v Bratislave v hoteli, v ktorom som nocoval. Ohlásil som, že som spal na stanici a lavička že mi bola hotelom. Prial by som každému funkcionárovi "ktorý sa motá" okolo futbalu, aby zažili podobný bengál, ako to tréner urobil s funkcionármi SFS. Trénera som potom ubezpečil, že som si ešte dopoludnia zabezpečil ubytovanie v hoteli U Bláhu do nedele, pretože som veril "že do svojho valala predčasne nepocestujem". Šuchol mi poza uši, žmurkol na mňa, ako by chcel povedať - "a máš to u mňa v poriadku."