dobrí rodáci, F. L. Věk či Grék Zorba, ktorým Radoslav Brzobohatý preppžičal svoje nenápadne uhrančivé herectvo, oslovujú aj úsilím nikdy sa nepoddať.
"Zo všetkých situácií človek musí nájsť východisko," súhlasí s nimi herec sám. Na prahu sedmdesiatky, ktorý prestúpi v piatok, sa mu "všetky vrásky sveta" v tvári len mierne prehĺbili. V mnohých ženských srdciach ale ostáva i naďalej. "Po predstavení Gréka Zorbu za mnou prichádzajú ľudia a ďakujú zaň. Oni túto životnú filozofiu potrebujú: vidieť, počuť, žiť."
A ich herec im rozumie. Tak se predsa žije i vo valašských horách, kde sám vyrastal a kam sa rád vracia. "Kraj byl síce chudobný, ale ľudia sa s tým vždy vysporiadali. V Beskydách žilo odjakživa veľa maliarov a muzikantov." Muzikálna sudička stála i pri
jeho kolíske. "Hral som na husličky, neskôr i k tancu na zábavách. V každom divadle som zakladal kapelu. A v Říčanoch, kde bývam, si občas v krčme zahrám na basu." Zo súborom Hudobného divadla v Karlíne hrá v muzikáloch Zorba, Spievanie v daždi a Klietka bláznov.
Hudba sprevádzala i legendárny televízny seriál F. L. Věk: "Točilo sa to koncom šesťdesiatych rokov. U nás ešte doznieval pocit slobody a každý taký kultúrny počin národ posilňoval." To isté by sa dalo povedať i o povojnovej odysee českej dediny Všetci dobrí rodáci (1968). Je jediným filmom z tvorby Brzobohatého, na ktorý sa rád znova pozrie: "Nie preto, že som tam ja, ale pre nádherné prostredie Vysočiny a ľudí, ktorí nám vtedy pomáhali." Jeho František bol napísaný podľa človeka, ktorý stále žije: "V skutočnosti toho prežil oveľa viac, než vo filme. Napriek strašným životným ťažkostiam dokázal odpustiť."
Dvadsať rokov po natočení bol na festivale v Cannes uvedený iný pozoruhodný a dlho zakázaný film - Ucho z roku 1969. Brzobohatý tu hrá politicky postihnutého človeka, ktorý je odpočúvaný: "Reakcie publika v Cannes bola fantastická. On je totiž ten film predovšetkým o strachu z moci. A ten je všade." Do zlatého fondu českej kinematografie sa zapísala i jediná Brzobohatého veselohra - Dáma na koľajniciach Ladislava Rychmana z roku 1966: "Komediálne úlohy sa mi hrali dobre, bohužiaľ som bol do nich málo obsadzovaný." Režisérsku taktovku slávneho Martina Friče ešte zažil v roku 1964. Vo vojnovej tragédii Hviezda zvaná Pelyněk hral po boku Jiřího Sováka a Jiřiny Bohdalovej.
S tou spojil na niekoľko rokov i svoj život osobný. Dnes je však už 22 rokov jeho manželkou herečka Jana Gregorová: "I po tých rokoch ju stále milujem a tiež jej za veľa vďačím. V mojom živote hrala hlavnú úlohu. Dala mi syna!" Jeho Ondřej zdedil po otcovi náklonnosť k muzike a hudobné gény.
Zo slovenských Vrútok, kde sa narodil v roku 1932, musela Brzobohatého rodina odísť a zakotvila na Valašsku. Namiesto do mora, ktoré brázdili jeho otec a dedo, sa mladý Radek ponoril do kníh. Doslova im prepadol. "Literatúra ma posunula inam." K divadelným doskám ho priviedol češtinár na gymnáziu vo Valašskom
Meziříčí: "Nesmierne spravodlivý človek, ktorý dokázal ctiť názor druhého." Po štúdiách na pražskej DAMU nakoniec zakotvil na vytúženej scéne Divadla Na Vinohradoch - na viac než tridsať rokov. Tam sa podľa
neho ľudia k sebe správali na rovinu: "Ikskrát som sa na javisku hádal s Petrom Haničincom, skoro sme sa pobili, ale vyjasnili sme si všetko." Odtiaľ je i jeho slávny Clavellov a Hubačov Potkan Kráľ či Goetheho Faust.
Ako herca "skutočných mužov" ho pokúšal i western, ktorý by mu náramne pristal. "Dnes sa už na to necítim fyzicky," priznal nedávno. Ženami poriadne obletovaný, vyskúšal si Brzobohatý v roku 1998 i úlohu opačnú. Sám hodnotil výkvet ženskej krásy v porote súťaže Miss ČR 98.
Množstvo úloh v divadle i vo filme zhŕňa slovami, že ho vždy zaujímal predovšetkým príbeh. "Veľký príbeh, nech
už od Shakespeara alebo od Millera. Hlavne, že je to dobre napísané a že tomu nechýba človečina, ktorú som vždy v hrách obdivoval." Tak ako jeho diváci na jeho herectvo.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
