nestočiť k starému betónovému stĺpu, pretože práve Honzova extrémna námaha pri jeho štvrťhodinovom pokuse vykývať ho na už nepoužívanej železničnej trati blízko jeho chalupy mu zapríčinila odchlípnutie sietnice ľavého oka, na ktoré preto takmer oslepol. Zachránila ho až náročná operácia - to všetko sa udialo pred zhruba mesiacom a pol...

Čo sa vám, preboha, na tom stĺpe tak páčilo, že ste zatúžili odniesť si ho na chalupu k bazénu?

- Práca ľudí a jej estetika.

Estetika? Veď ten stĺp bol betónový.

- Ale mal železničiarsky tvar a kovový nástavec, na ňom boli vykované štyri kolesá. To bolo čierne, ten kameň bol šedivý a celé to bolo krásne. A po druhé - ja som celé svoje detstvo tadiaľ chodil a vedľa bazénu by mi ten stĺp pripomínal moje detstvo.

To ste už mali vopred naplánované, že si tam idete vytrhnúť ten stĺp, alebo vám to tam len tak náhle napadlo?

- Len som šiel okolo s kamarátom a zrazu mi to napadlo.

A aspoň sa vám nakoniec ten stĺp podarilo k tomu bazénu dostať?

- Nie, keď boli moji kamaráti v eufórii, že oslepnem, tak mi sľúbili, že mi ho tam dostanú, ale ešte ho tam stále nemám.

Najprv ste sa rozišli s bratom Frantom, potom ste sa rozviedli, mali ste mozgovú mŕtvicu, spadli ste do hrozných dlhov, opustil vás váš 19-ročný "andílek" Pavlína, teraz to vážne zranenie oka - iného by to či už fyzicky alebo psychicky zložilo, no vy napriek tomu neustále idete ďalej a navyše stále ladíte svoju tvorbu tak nesmierne pozitívne - ste snáď nejaký nezničiteľný terminátor?

- Nie som terminátor, som obyčajný človek, mám problémy ako každý, ale vždy sa otrasiem a idem ďalej. Nechcem sa prirovnávať, ale Ježiš s krížom sa tiež musel otriasť, aby šiel ďalej, hoci na vlastnú smrť. Keď si človek uvedomí, aké je život bohatstvo, tak nemá právo klesnúť.

Teraz to síce prezentujete tak, ako keby ste to všetko zvládli úplne v pohode, ale muselo to byť predsa kritické.

- Samozrejme, plakal som, ležal, trpel, ale čo má byť, tak to je. Veď aj koľko iných trpí? Taký je život.

Neobmäkčilo Frantu vaše takmer oslepnutie, že by akosi prehodnotil svoj vzťah k vám?

- Nie, to nie je o obmäkčení. Zavolal mi, bol za mnou v nemocnici, ale že by ma teraz nejako ľutoval, tak to nie. To on nerobí, to on nemá rád, on je iný, on sám trpí, sám má svoje problémy a nie je rád, keď tým druhým má hovoriť ´ty chudinko´. Je dobrý brat, ale je iný.

Vraj chcete ešte raz spolu vypredať Strahov.

- Viem určite, že jedného dňa brat príde, prikývne a ten Strahov urobíme, a pozveme tam aj pána Matušku a ďalších.

A s Waldemarom Matuškom ste sa už o tom bavili?

- Áno, raz sme tak stáli a on mi vraví: ´Ten Strahov, to bola vec,´ a ja hovorím: ´Waldemar, veď ty to môžeš urobiť desaťkrát, je to len o tom to chcieť urobiť.´

Pri vašom rozchode s bratom existoval akýsi všeobecný zjednodušený názor, že vy ste ten dobrý a on ten zlý, no teraz sa zas na druhej strane medzi obyčajnými folkovými fanúšikmi hovoria aj veci o tom, že ste sa zmenili, že už vôbec nie ste taký, ako vaše pesničky. Že spievate a žijete iné, že veľa pijete a že či to náhodou nebolo vtedy naopak, že to vy ste boli ten zlý a teda nečudo, že ten Franta to už s vami nevydržal.

- Ale to je právo ľudí si také veci medzi sebou hovoriť, to je pekné, že majú obrazotvornosť. Môžu si myslieť, čo len chcú, aj keď mne sa to nemusí páčiť. A to, či to je pravda alebo nie, no komu to mám vyvracať? Mám povedať, že nie, to nie je pravda, že som stále rovnaký a že ja som Frantu nevyhodil? Ale veď to je blbosť sa takto tým zaoberať. Skrátka, sú dvaja ľudia, ktorí idú vedľa seba dlhú dobu a v určitej fáze môže dôjsť k akémusi rozdeleniu názorov a proste sa to stane. Ja som to už do novín povedal asi tisíckrát, že ľudsky sme sa s bratom nikdy nerozišli, akurát sme si každý šiel svojou vlastnou cestou za svojimi pesničkami. Akurát, že ja som vtedy o tom nevedel. Ak by som to bol tušil, možno že by som mu už skôr bol dal nejakú šancu ísť vlastnou cestou, netušil som, že on je takto zameraný na americkú country. Aj ja ju mám rád, ale ja si budem až do smrti hrať svoje pesničky, aj on svoje a ak sa zídeme, budeme hrať spoločné.

Ako vlastne spolu komunikujete?

- Telefonujeme si, posielame SMS-ky, stretávame sa, ale to väčšinou náhodou na nejakých hudobných akciách. Ale že by sme sa nejako vyhľadávali alebo si stretnutia dohodli, to nie.

Raz ste povedali, že budete hrať do 65-ky - čo je ešte desať rokov - potom odídete na vidiek do Kyjova a tam sa kdesi pri cimbale upijete k smrti, a že to bude ale krásna smrť.

- Tak nejako som to naozaj povedal, a tak si to i predstavujem. To ale, samozrejme, za predpokladu, že už budem cítiť, že už nemusím hrať to, čo som hral, že už nebudem mať potrebu skladať pesničky, ale možno budem mať tú potrebu skladať až do smrti. Ozaj si myslím, že v tej 65-ke už je čas povedať ´zbohom´. V Kyjove sa cítim doma, mám tam známych, je tam cimbal, tak by som tam mohol zájsť a možno i pozvoľna tak trochu pomôcť tomu pánu bohu tým, že budem piť a spievať a piť a spievať, až raz ten pán boh povie: ´Tak dosť, kamarát'. A potom ma povezú a budú mi k tomu hrať moje milované - Mozarta, alebo horňácke cimbálovky, pri akých človeku behá mráz po chrbte.

Vraj za deň urobíte tri pesničky.

- Aj päť, ak mám pokoj. Doobedu za štyri hodiny od ôsmej do dvanástej viem vo svojom štúdiu urobiť dve pesničky, a to komplet - napísať text, vymyslieť melódiu, urobiť aranžmán a nahrať ju, iste, ešte nie na úplne čisto. A popoludní tiež.

Koľko percent z tých piesní sa ale stáva akýmsi prirodzeným odpadom?

- Deväťdesiat percent. Ja si ročne napíšem okolo 150 až 200 pesničiek, a použije sa z toho 15-16-18.

Tak to spočítajme - koľko piesní ste napísali, ale spolu úplne všetkých.

- Dvesto piesní ročne a hrám od roku 1973.

To je takmer šesťtisíc.

- A to teraz vydávam len jeden album za dva roky, takže tých 17 piesní vyberám zo 400.

Hľadáte ešte lásku?

- Áno, som slobodný, môžem, ale nemám teraz nikoho, som sám.

Prečo nemáte šťastie v osobnom živote?

- Asi preto, že všetko šťastie dávam ľuďom a mne už neostáva.

A to vám za to stálo a stojí?

- Áno. Prežil som tisíckrát toľko, čo iní ľudia. Keď vás má toľko ľudí rado a vaša práca ich robí šťastnými, je to krásne. Keď niekoho učešete, vyrobíte stoličku alebo postavíte dom, urobíte radosť jednému alebo piatim ľuďom, ale keď spieva stotisíc ľudí vašu pesničku, tak vyššie už nič nie je.

Ak už vyššie nič nie je, čo vás potom ešte motivuje?

- Čokoľvek. Život. Deň. Ráno. Všetko.

Ste bohém?

- Nie, vôbec, žijem pragmaticky a pracujem a pracujem a pracujem... Bohém si užíva život, ja som si naozaj ten život zatiaľ nestihol užiť. Asi čakám na tú 65-ku a na ten cimbal.

Folkáči sú pivári. Alebo ľúbia vínko. Vy?

- Keď hrám, dávam si k tomu mlieko, džús, sódu, kávu.

Žiadny alkohol?

- Nie, nedokázal by som skladať opitý, ani napitý. Dám si niekedy, keď je strašne horúco, nejaký ´strik´, ale to len výnimočne.

Potrebujete k tvorivej atmosfére niečo špeciálne?

- Nie, len seba a gitaru. To je všetko, čo potrebujem, a divím sa tým, ktorí k tomu potrebujú fetovať alebo byť opití.

Kto ste, Honza Nedvěd?

- Človek, ktorý si brnkal na gitaru a dodnes neverí, že je všetko tak, ako je, že ho ľudia majú radi a spievajú si jeho pesničky.

Čo sa vám v živote podarilo a čo ste dodrbali?

- Dodrbal som to, že som hnal svoj život tak rýchlo, že za mnou ostali ´šlápoty´, ktoré nemuseli byť. Podarilo sa mi urobiť ľudí šťastnejšími, nie všetkých, ale aspoň niektorých, a to je jedna z najvyšších schopností človeka.

To, že ste urobili ľudí šťastnými, urobilo šťastným vás?

- Len chvíľkovo. Keď to krátke šťastie pominie, prichádza utrpenie zodpovednosti a snahy urobiť ešte viac pre ďalšie chvíľkové šťastie. To šťastie je len chvíľka, keď vám ľudia povedia: ´Sme šťastní, že si´, ale keď zídete z pódia, je koniec, lebo už ste v štúdiu a skladáte pesničku, ktorá vás bolí, máte osobné starosti...

... tak prečo to potom robíte, keď vás to bolí a máte také starosti?

- To neviem. Asi pre taký celoživotný umelecký pocit, že ste tým ľuďom niečo dali, to už je to pravé šťastie, ten krásny pocit človeka, že ľudia odo mňa niečo majú. A to je krásne...

Autor: jav

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.