postáv, ktoré by jej kolegyne v Bratislave mohli iba závidieť. Evu Pavlíkovú nezlákalo hlavné mesto, odišla za dobrým divadlom, hereckými príležitosťami a režisérmi formátu ako Bednárik, či Spišák. Náš rozhovor vznikol na konci prázdnin. Tento čas zvykne s dospievajúcou dcérou tráviť u rodičov v Košiciach.
Aké boli prázdniny?
- Sladké dva mesiace nič nerobenia. I keď nemôžem tvrdiť, že mi to vyhovuje. Ja som totiž energická osoba a mám svoju robotu rada. Mám chalupu 25 kilometrov od Nitry na Červenom Hrádku a tam som toho roku robila kúrenie, dlažbu a opravovali mi starú pec. Mám tam plnú záhradu kvetov a chodím tam strašne rada. A boli sme ešte v Taliansku v Bibione. Chodíme tam radi kvôli dobrej kuchyni a vždy si tam prenajmeme s priateľmi nejaký dom.
Voľby sú v plnom prúde. Mnohí herci sa v nich angažujú prostredníctvom rôznych kampaní mimovládiek, alebo rovno politických strán. Čo ty?
- Volali ma už dokonca do politickej strany, ale ja som sa rozhodla, že také čosi nie je pre mňa. Naozaj si neviem predstaviť, že by som musela prispôsobovať svoje názory straníckej línii. Keby som mal vstúpiť do verejného života tak možno v nejakom hnutí za práva týraných žien a detí. Občas navštívim u nás v Nitre azylový dom pre ženy. Zaujímajú ma problémy týraných žien a detí. Dokáže ma veľmi zaskočiť keď vidím, že sa muž správa k svojej žene agresívne. Mrzí ma napríklad, že prezident nepodpísal tú časť zákona aby muž, ktorý týra ženu sa musel vysťahovať z bytu. Väčšinou sa potom stáva, že z bytu odchádza práve žena a teror pokračuje. A nemyslím si, že násilníci sú iba muži z nižších vrstiev, ale ide často o veľmi dobre situovaných ľudí s niekoľkými titulmi pri mene. Takže než ísť do politiky, chcela by som sa radšej orientovať týmto smerom. Naozaj pomôcť, ak môžem.
Sú krajiny kde môže 12 ročné dieťa za týranie žalovať svojich rodičov ako právna osoba. Dúfam, že to nebudú využívať puberťáci, keď ich mama vyláta. Vo vyspelých krajinách rovnako ako u nás existuje využívanie detí a násilie na ženách. Je to nonsens, ale u nás sa o ňom ešte stále málo hovorí. A málo sa hľadajú riešenia.
Stvárnila si okrem dramatických postáv aj množstvo muzikálových rolí. Poslednou je krvilačná grófka Báthoryčka. Zasiahla už nejako do tvojho súkromného života?
- Našťastie nie. Ale mám vďaka Báthoryčke veľa fanúšikov. A je tu niekoľko zaujímavých súvislostí. Napríklad moje auto je červené a keď prechádzam cez obec Krvavé Šenky mám taký zvláštny pocit. Aby toho nebolo málo, chalupu mám na Červenom hrádku. Minule bola kamarátka v Čachticiach a poslala mi správu, že vraj: Báthory sme práve na tvojom mieste pôsobenia. Ja som tam však ešte nikdy nebola. Ale chystám sa aj s dcérou. Teraz ju vodím po Slovensku a ukazujem jej naše hrady a zámky, chcem aby poznala všetky naše historické dominanty.
Aj teraz, keď sme tuto na východe, bola som jej ukázať Bardejov. Ale sklamalo ma ako vyzerá. Nádherné historické centrum je celé rozkopané a uprostred tej špiny a prachu bol jarmok! Ako to mohol niekto schváliť, stánky na rozkopanej, zaprášenej ulici. To bol zúfalý pohľad.
V Báthoryčke alternujete so Zdenkou Studénkovou. Ako spolu vychádzate?
- Výborne. Nemôžem povedať ani krivé slovo. A keby som si do budúcnosti mala vybrať niekoho, s kým by som alternovala, bude to opäť ona. Takto si predstavujem prácu. Zdena je jednoducho profík. Navyše si rozumieme aj ako ženy. Je to moja krvná skupina. Pomáhali sme si navzájom, spolu sme cvičili ak nám niečo nešlo. Jarko Moravčík urobil náročnú choreografiu. Spolu s nami tancoval aj SĽUK. A musím povedať, že hoci nemám dobré skúsenosti s inými alternáciami, so Zdenou to bola naozaj súhra. A pritom všetci čakali, že bude tiecť krv. Robili sme spolu už pri Pokrvných bratoch, taktiež nešlo o prvú spoluprácu a dúfam, že nie poslednú.
Český režisér Zdeněk Troška pripravuje dokonca filmovú verziu Báthoryčky.
- A v tomto to presne je, sme úplne smiešni, lebo v tichosti tajíme to, s čím by sa Česi radi pýšili. Čudujem sa Slovákom, že dodnes nenakrútili svoj film. Veď je to taká silná téma. Nebudem sa čudovať, keď nám ju zoberú Česi, alebo hoci Američania, či Poliaci. Ja len zalamujem rukami prečo nie sme schopní túto tému spracovať, lebo nepoznám lepší príbeh o láske, vášni, zrade, smrti, živote... je tam peklo, nebo, jednoducho všetko. Dá sa z toho urobiť rozprávka pre dospelých. Moja muzikálová Báthoryčka je ponímaná v trochu inom svetle. Zavraždí iba jedno dievča. Podľa najnovších výskumov dokonca historici tvrdia, že nebola vôbec taká hnusoba akú z nej urobili, aby ju mohli zbaviť majetku. Ale tú povesť si ľudia podávajú takú aká je. U nás je leitmotívom strach so starnutia, strata milenca. V podstate bola sama obeťou. Veľmi ju terorizovali muži a nikdy nebola vypočutá. A podľa mňa bola na tie časy veľmi schopná ženská. Hoci, netvrdím, že by si z nej mali ženy brať príklad a vraždiť svojich mužov.
Takže tu sú korene, prečo sa zaujímaš o týrané ženy?
- Malo by sa o nich vedieť viac.
Niekedy muži v rozhodujúcich funkciách nedajú ženám priestor, aby si povedali svoje...
- Ja si myslím, že napríklad v riešení sociálnych otázok sú lepšie ženy. Lebo sa vedia vcítiť do problémov iných. Ale samozrejme, je aj veľa uvravených žien, ktoré len hovoria a činy žiadne.
Vyšla si z liahne košického amatérskeho súboru MDŠ, podobne ako Zuzka Tlučková. Pomohlo ti to v rozhodnutí byť herečkou?
- Ja som chcela byť herečka od malička. Ale aj všeličo iné, choreografka, chemička a tak podobne. V MDŠ bolo výborné obdobie. Najmä vďaka trojici profesionálov, scénografovi Hudákovi, režisérovi Pražmárimu a dramaturgovi Oľhovi. Sú to výborní ľudia. Veľa ľudí z tohto súboru sa hlásilo na herectvo. Šla som aj ja, možno pod vplyvom davovej psychózy. Vtedy otváral ročník profesor Zachar. Zobral ma. Mala som dlhý vrkoč a bola som úplne jeho typ, dievka s veľkými očami a dlhými vlasmi. Vybral si nás všetky takéto. Museli sme spievať ľudové pesničky. Chlapcov mal tiež rád urastených ako jedle. Bahúl, Višňovský, Galovič, všetko sú to slovanské typy.
Dnes to však herci nemajú vôbec ľahké. Najmä preto, že sú nedocenení. Neľutuješ, že si sa rozhodla pre herectvo?
- Nikdy. Myslím si, že to bolo dobré rozhodnutie. Aj keď nechcem, aby dcéra šla v mojich stopách. Je to niekedy veľmi nemilosrdné.
Prejavila už záujem o divadlo?
- Chodí na spev a na hudobnú. Hrá na priečnej flaute. Aj teraz na prázdninách od rána do večera cvičí, nakúpila si v Košiciach noty. Ale samozrejme, že často chodí so mnou do divadla. To je tá deformácia hereckých detí.
Vedela by si si predstaviť robiť niečo iné?
- Príjemným vybočením boli stĺpčeky, ktoré som písala pre jeden denník. Ale potom som zistila, že si robím samých nepriateľov. Človek napíše svoj názor a potom sa na neho zhrnie kritika. Ba dokonca sa mi stalo, že som spomenula konkrétneho človeka, o ktorom si myslím, že robí povrchnú zábavu a potom som mala telefonát. Dal si tú námahu, aby mi zavolal a robil výčitky. Už by som to asi viac nechcela robiť.
Aký bude začiatok sezóny?
- Zajtra začínam skúšať s Emilom Horváthom komornú hru Alberta Ramsdella Gurneyho s názvom Sylvia. Výborná príležitosť pre štyroch hercov. Rozpráva o tom ako pes pomôže k utuženiu unaveného manželstva. Psa hrá mladá herečka Zuzka Marošová a ja zas unavenú manželku. Myslím si, že je to výborná vec. Nasmiali sme sa už pri čítačkách. Premiéru máme začiatkom októbra. A potom ma čakajú Čechovove Tri sestry, budem hrať najstaršiu Mášu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
