Uvažovalo sa tiež o zvýšení tejto hodnoty do k hranici 23 ton. Po vojne padlo rozhodnutie zmenšiť osový tlak do18 ton a týmto ich všestrannejšie využiť. Pri štyroch osiach to znamenalo zníženie hmotnosti o 12 ton, pričom sa zmenil iba priemer cylindrov. Sila a parametre kotla však ostali rovnaké, ako predtým.
K hlavným predstaviteľom tejto novej generácie strojov patrili parné lokomotívy séria P36 s usporiadaním kolies 2'D2'. Boli vybavené klasickým kotlom so širokým ohniskom. Nosný podvozok mal osi osadené vo valivých ložiskách. Každá z osí mala minimálnu vôľu 5 mm a samostatné pružinové spätné súvadlá. Vďaka tomu sa dosahoval lepší dynamický efekt. Obidva otočné podvozky boli typu Delta a k ich vlastnostiam patril pohyb do strán. Kolesá sa vyrobili podľa typu boxpok a rozvod pary podľa Heusingera. Kľukové hriadele pracovali vo valivých ložiskách. Uhlie dopravoval mechanický podávač na vibračný rošt. Lokomotívy sa neskôr čiastočne prestavali, čo prispelo k zvýšeniu maximálnej rýchlosti na 125 km/h. Hlavné technické údaje: Dĺžka lokomotívy bez tendra 16 600 mm, plocha roštu 6,8 m2, tlak pary v kotle 15 atm, čistá hmotnosť bez tendra 132 ton a osové zaťaženie 18,5 tony.
Prototyp lokomotívy budúcej série P36 sa vyrobil v roku 1950 a sériová výroba sa začala o štyri roky neskôr. Do roku 1956 sa na trate dostalo 250 exemplárov. Väčšinou sa využívali v rýchlikovej doprave na tratiach z Moskvy do Leningradu, Minska a Brestu. Keďže svojou nespornou kvalitou robili dobré meno Sovietskemu zväzu, ich podoba sa často zverejňovala v rôznych časopisoch a periodikách. Objavili sa aj vo filmoch a slúžili ako predloha pre umelecké diela.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
