neboli USA s Európou také vzdialené, ako práve v tomto období. Hoci spory zrejú už od pádu berlínskeho múru, paradoxom je, že urýchľovačom sa stal práve 11.september. Rok po tejto príšernej udalosti sa nachádzame v etape, ktorá povie rozhodujúce slovo, či Západ bude pokračovať spoločne, alebo sa rozdelí.
Protiteroristická koalícia, ktorú s veľkým nasadením Bush zlátal pred rokom dohromady, je v troskách. Zvetrávanie začalo okamžite, konflikt sa naplno rozpútal označením "osi zla" (Irak, Irán, severná Kórea) a graduje sporom o postup voči Iraku. Ten neodlomil iba arabské a ruské krídlo protiteroristickej koalície, ale aj európske.
Saddáma to síce nezachráni, pretože Bush tak či inak udrie. Euroamerické spojenectvo, ktoré pretrvalo celé 20.storočie, však môže iracká kauza fatálne rozdeliť. Odpočítavanie už akoby začalo; NATO, do ktorého (dúfajme) vstúpi za okamih Slovensko, už nie je to NATO, do ktorého vstupovali susedia. Ba ani to, s ktorým sa v súvislosti s akciou v Afganistane ešte pred rokom rátalo. V Prahe dostaneme pozvánku už nie do stmeleného obranného spoločenstva, ale "diskusného klubu" (Ivo Samson). Prizvanie Putina k stolu (Rada NATO-Rusko) na jar v Reykjavíku nebolo iba gestom; v zápase s terorom je pre Washington Moskva perspektívnejším a akcieschopnejším partnerom než Európa. Hoci Putin útok na Bagdad tiež odmieta, rozdiel je v tom, že hrozbe rozumie.
Tu leží prvá z príčin krízy altantických vzťahov; navzdory tomu, že pred rokom sa zovšadiaľ ozývalo "všetci sme Newyorčania", Európa výzvu terorizmu neberie vážne. Tragédia z 11. septembra sa tu vníma iba ako súbeh mimoriadnych okolností, šťastia a odhodlania fanatikov a kolapsu tajných služieb. Amerika chápe katastrofu ako vstup do vojny, ktorá je svojou povahou epochálnym míľnikom, keďže nepriateľ nie je viditeľný a nedá sa lokalizovať na konkrétne územie. Žiada si preto aj epochálne nové a neštandardné postupy.
Na kontinente sme všetci akoby zabudli, že Bush neprisahal pomstiť mrakodrapy, ale vyhladiť terorizmus do tla. Vtedy mu celá Európa sľúbila spoluprácu, dnes sa k nej nehlási. Treba natvrdo povedať, že čo sa týka citu pre civilizačné hrozby, Európa sa v 20. storočí dvakrát ťažko mýlila. Komunistický mor z Ruska i fašistický z Nemecka boli demokratickými politikmi i intelektuálnymi elitami nielen hrubo podcenené, ale spočiatku aj z rôznych mocenských záujmov tolerované, ba aj podporované. Boli to USA, ktoré dvakrát zachránili Európu pred najhroznejšími totalitami, a pravdepodobne aj vyhladením - raz pred Hitlerom, potom pred Stalinom. Nebyť vojenského nasadenia, resp. odstrašujúcej sily USA, Európa by bola dnes v tom lepšom prípade gulagom, v tom horšom púšťou.
Keď rozmýšľame o Iraku, ktorý je už mesiace kauzou No. 1 svetovej politiky, nemôžeme túto skúsenosť obísť. Ťažko od stola zo strednej Európy rozsúdiť, či Saddám Husajn má jadrové zbrane, ako tvrdí Bush a jeho tajné služby, alebo nemá, ako hlásajú odporcovia. (Bush vo včerajšom vynikajúcom prejave na pôde OSN predostrel dôkazy, podľa neho nevyvrátiteľné.) Ťažko rozsúdiť, či má Irak nárok na ešte jednu kontrolu OSN, keď 11 rokov sa im vzpieral, resp. vodil inšpektorov za nos. Nemôžeme naisto vedieť ani to, či Irak udržiava styky s bin Ládinom a jeho organizáciou (hoci aj na toto ponúka Bush dôkazy). Vieme však niečo cennejšie z vlastnej minulosti - vo veciach bezpečnosti a globálnej prevencie je múdrejšie veriť Amerike.
V Európe sa však vzdúvajú vlny antiamerikanizmu, niekedy až nepochopiteľného. Na výročie atentátu najvyššie, aké sa kedy zdvihli. Paradoxne - súbežne s prejavenou sústrasťou. Sledovanie francúzskej, belgickej či nemeckej tlače je utrpením. Kancelár Schröder, ktorý tri roky so Stoiberom prehrával spôsobom, že miestami pripomínal Koncoša, mesiac pred voľbami pochopil, čo mu pomôže vymazať straty: "Nemecko sa intervencie proti Iraku nezúčastní, i keby získala mandát OSN". Samozrejme, ak bude zvolený, farizej. A v poslednom prieskume už Schröder vedie o dve percentá...
Vojna proti teroru ale bude pokračovať, pretože George W.Bush to takto sľúbil svojmu ľudu. S OSN či bez - v tom druhom prípade to znamená faktický koniec impotentnej svetovej organizácie. Ak bude pokračovať aj bez Európy (okrem Británie a Talianska, ktoré sa správajú konzekventne), znamená to rozpad atlantického spoločenstva. NATO sa premení v milú spomienku a zdrap papiera. Európa si toľko chodí s džbánom po vodu, až sa ucho utrhne...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
