často ich prifarbovali a dopĺňali desiatky bádateľov, ktorí sa márne snažili o ich objavenie. Väčšinou boli tieto záhadné kraje veľmi bohaté, žili tam neznáme zvieratá, čudesní ľudia a nezriedka ich "autori" kládli do najnehostinnejších končín, až na kraj sveta.
Podobné legendy sa zachovali až do dnešných čias. Veď kto by nepoznal slávnu Platónovu Atlantídu, ktorú vraj hnev bohov pochoval hlboko do mora, či Eldorádo, mesto kde vládol "zlatý muž", po ktorom márne pátrali španielski conquistadori. Samozrejme, existuje aj niekoľko ďalších, menej známych vybájnených krajín. Napríklad starí Kelti verili, že vo Veľkom oceáne (dnešný Atlantik) je pozemský raj na ostrovoch Mag Mell a Tyr Na Nog.
Príbehy o vzdialených ríšach vznikali aj v rannom stredoveku, ľudia totiž chceli veriť, že sú oblasti, kde je všetkého hojnosť, nikoho tam nesužujú choroby, hlad a vojny. Skúsení portugalskí moreplavci často rozprávali o Ostrove siedmich miest, na ktorý sa uchýlili ich krajania po vpáde Arabov na Pyrenejský polostrov v roku 711. Hoci má táto povesť historický základ, Ostrov siedmich miest pravdepodobne nikdy nejestvoval.
Neskôr, v 12. storočí sa kresťanskou Európou začali šíriť správy o tajomnom Kňazovi Jánovi a jeho obrovskom kráľovstve, ležiacom kdesi v Ázii. Do západnej a strednej Európy prenikali zvesti o mocnom kresťanskom vladárovi z Byzancie. Staré kroniky uvádzajú, že Kňaz Ján, zvaný aj kráľ Johannes či otec Ján, poslal v roku 1165 list byzantskému cisárovi Manuelovi Komnenovi. Píše v ňom o svojej ríši a chce, aby mu Komnenos vzdal hold, tak, ako to už vraj urobilo 72 vladárov z celého sveta.
Spočiatku sa tomu na starom kontinente nevenovala veľká pozornosť, až kým pápeža nenavštívil biskup Hugo z Gebalu (v dnešnom Libanone) a nerozpovedal mu o vzdialenom kráľovstve Kňaza Jána. Jeho ríša siahala od trosiek Babylonu až po hranice Indie. Bránila ju mocná armáda v počte 10 000 kresťanských jazdcov a 100 000 pešiakov. Hugo tvrdil, že Ján je veľmi rozumný a zbožný vládca a jeho poddaní si nažívajú vo veľkom blahobyte, nepoznajú choroby ani hlad.
Tieto "zaručené" informácie prinútili pápeža Alexandra III., aby sa s Jánom pokúsil spojiť. Chcel ho získať na svoju stranu v boji proti moslimom v práve zúriacich križiackych vojnách. Keby dokázal dať dokopy svojich križiakov s obrovskou Jánovou armádou, určite by raz a navždy vyhnal pohanov z Jeruzalema, oslobodil sväté miesta a stal sa "nesmrteľným" pre celý kresťanský svet. Tieto úvahy primäli Alexandra k napísaniu listu s prosbou o pomoc. Doručiť ho mal jeho osobný lekár Filip, ktorý sa však do Ríma už nikdy nevrátil. Pravdepodobne ho cestou zabili lúpežné bandy, alebo zablúdil v neznámych končinách vyprahnutých ázijských púští.
Alexander okamžite vyslal ďalších odvážlivcov pátrať po stratenom Filipovi, ale hlavne po Kňazovi Jánovi. Flám Wilhelm Rubruk priniesol správy o kresťanskej sekte nestoriánov, žijúcej v strednej Ázii, ktorí často spomínali svojho zosnulého vodcu "kráľa Jána". Bola to naozaj oblasť kde vládol tento slávny panovník? Sotva, pretože Rubruk ju opísal ako nevľúdnu, chladnú a vonkoncom nie bohatú.
Neskôr sa do týchto končín vybrali iní dobrodruhovia v úsilí nájsť Jánovo kráľovstvo. Vracali sa však s dlhým nosom a tak, aby nevyšli na posmech, radšej tvrdili, že sa tam báli vstúpiť, lebo krajina sa hemžila strašnými obrami, jednorožcami, ľuďmi bez hlavy a podobne. Koncom 13. storočia tieto rozprávky vyvrátil benátsky cestovateľ Marco Polo, ktorý sa so svojim otcom a strýkom dostal až do Číny a nijakých netvorov nestretol. Nenašiel ani ríšu Kňaza Jána a preto sa domnieval, že ho asi vo vojne zajal mongolský dobyvateľ Džingischán a tí, čo porážku prežili, ušli nevedno kam.
Legendy o Jánovom kráľovstve postupne upadali do zabudnutia, Európu totiž sužoval mor a neskôr nájazdy Turkov. Opäť sa o ňu začali zaujímať až portugalskí moreplavci koncom 15. storočia. Tí v tomto období skúmali západné pobrežie Afriky, ťažili tu zlato a chytali čiernych otrokov. Pri rieke Niger sa od domorodcov dozvedeli, že na dvadsať mesiacov cesty na východ je vraj silné kresťanské kráľovstvo. A tak sa povesť o ríši Kňaza Jána preniesla zo Strednej Ázie do Etiópie. Portugalci dúfali, že sa im podarí spojiť sa s Jánom a spolu dobijú Indiu, alebo aspoň ovládnu námorný obchod v dnešnom Indickom oceáne.
Výpravu viedol akýsi Covilhao, ktorý vyštartoval z Káhiry a popri Níle došiel až do Etiópie. Žili tu síce vyznávači Ježiša Krista, no krajina veľmi bohatá nebola a ani meno Kňaza Jána domácim nič nehovorilo. Portugalci sa však nevzdávali a boli presvedčení, že slávna ríša naozaj jestvuje na východe Afriky. Mnoho fanatikov sa trmácalo Saharou s cieľom, už vopred odsúdeným na neúspech. Vysnívané kráľovstvo Kňaza Jána totiž pravdepodobne nikdy neexistovalo . . .
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
