Slovenskej republiky. Po rozdelení bývalej federácie dostala naša republika ponuku vytvorenia vlastného ženijného práporu, ktorý by pôsobil na území bývalej Juhoslávie. Mladé Slovensko ponuku prijalo a už štyri mesiace po svojom vzniku vyslalo do bývalej Juhoslávie prvých vojakov. Ako člen tzv. ubytovacej skupiny v tom čase na svoju prvú misiu odišiel aj bývalý major Slovenskej armády Ing. Igor Šajtlava. Vtedy ešte nevediac, že mierové misie sa stanú jednou z významných kapitol jeho života...

Juhoslávia

"Slovenský ženijný prápor sa stal od začiatku jedným z najuznávanejších a najobľúbenejších v bývalej Juhoslávii. Zapájal sa predovšetkým do odmínovacích prác a výstavby mostov, čo boli životne dôležité veci pre Srbov i Chorvátov," tvrdí Ing. Igor Šajtlava o prvej misii, ktorou sa Slovenskí vojaci stali uznávanými v rámci OSN a začalo sa s nimi rátať aj v širšom meradle. V súvislosti s tým si preto uvedomil, aká dôležitá je pre neho angličtina. Po svojom návrate z juhoslovanskej misie sa jej preto venoval denne. To mu vytvorilo predpoklady na zaradenie do armádneho jazykového kurzu, ktorý pripravoval slovenských vojakov nielen na mierové, ale aj na pozorovateľské misie. Jednou z nich bola pozorovateľská misia v Angole, ktorú Slováci "zdedili" po Čechoch.

Angola

Po absolvovaní kurzu vojenského pozorovateľa vo Fínsku, odcestoval Ing. Igor Šajtlava spolu s ďalšími štyrmi dôstojníkmi v marci 1997 na svoju prvú pozorovateľskú misiu do Angoly. V tejto krajine misie OSN pôsobili niekoľko rokov, pretože boje boli už zastavené.

Najväčšie ohrozenie vojenským zástupcom, ale hlavne obyvateľstvu, spôsobovali mínové polia. "Videl som predovšetkým mnoho detí, ktoré nemali nohy či ruky. Práve oni boli najzraniteľnejšie, pretože často v zápale hry odbehli na neodmínované miesta," opisuje tamojšie desivé zážitky. "Aj mne osobne sa stalo, že sme sa spoločne s niekoľkými kolegami dostali do bezprostredného ohrozenia mínou, keď náš vrtuľník nedopatrením pristál priamo v mínovom poli."

"Na konci nášho pobytu v Angole, čo bolo v marci roku 1998 sa v krajine veľmi rozmohol banditizmus. Spôsobovalo to veľké problémy. Bandy mladých ozbrojených výtržníkov boli schopné zavraždiť kohokoľvek aj pre pár dolárov ," konštatuje major Šajtlava.

Kosovo

Po angolskej misii už Igor Šajtlava myslel na menší odpočinok v pokoji vlastného domova. Pozornosť svetovej verejnosti sa však začala čoraz častejšie upierať do Kosova, kde sa Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) rozhodla vyslať 150 pozorovateľov.

Pätnásť miest v rámci tejto misie bolo pridelených aj Slovákom, ktorí mali do nepokojnej časti Juhoslávie vyslať po päť zástupcov armády, ministerstva vnútra a odboru zahraničných vecí. Keďže selekcia vhodných osôb nedovolila dlhé váhanie a spomínané rezorty neboli schopné naplniť požadované stavy, siahlo sa na už pripravené rezervy.

Prvého februára 1999 odletel aj major Ing. Šajtlava do Kosova ako veliteľ skupiny slovenských dôstojníkov. "Táto misia bola v mnohom poučná. Asi všetci vedia, že Miloševičova politika voči Kosovu bola dosť nemilosrdná, ale informácie, ktoré sme dostávali z tohto kúta sveta, boli značne skreslené a často jednostranné. Pripadalo mi to tak, že celá misia OBSE v Kosove slúžila iba na to, aby dokázala, že s Miloševičom sa nedá rokovať a jedinou cestou riešenia je vojenský konflikt - známe bombardovanie Juhoslávie lietadlami NATO," hovorí otvorene slovenský dôstojník, ktorého úlohou bolo monitorovať presuny juhoslovanských vojsk a vyšetrovať prípady porušenia dohody o zastavení paľby, ako i prípady násilia voči civilným osobám v okolí kosovského mesta Podujevo.

"Z môjho pohľadu mi pripadalo, že naše hlásenia nakoniec vychádzali dosť tendenčne. Veľa z ich obsahu sa venovalo zločinom páchaným juhoslovanskou armádou. Veľmi málo sa však informovalo o tom, čo tam "vystrájali." kosovskí Albánci. Napríklad masaker v

Račaku, o ktorom bola rozšírená mienka, že pri ňom juhoslovanská armáda surovo povraždila niekoľko desiatok ľudí. Rozprával som o tom s rakúskym kolegom, ktorý bol v tej dobe na "mieste činu". Ten vyslovil podozrenie, že telá obetí boli na miesto prinesené a znetvorené až po smrti. Existovalo tiež podozrenie, že za zločinom stáli samotní Albánci. Telá obetí obhliadali i fínski lekári, ale oficiálna správa o zistených záveroch nebola nikdy zverejnená" rozpráva I. Šajtlava, opisujúc ďalší incident, pri ktorom v rozpätí niekoľkých dní príslušníci UCK (Kosovskej oslobodzovacej armády ) zastrelili troch srbských milicionárov, pričom jedného z nich dokonca pred očami vlastného dieťaťa. Reakcia srbskej polície na seba nenechala dlho čakať. Milicionári chytili dvoch podozrivých Albáncov, ktorých surovo zbili. Správa o ich brutalite sa rozletela do celého sveta. O smrti troch policajtov sa však média prakticky nezmienili.

"Aj keď som zástancom nášho vstupu do NATO, tvrdím, že celá misia mala prakticky vyprovokovať príchod vojsk aliancie, čo považujem za veľkú krivdu, na ktorú doplatilo predovšetkým civilné obyvateľstvo," opakuje náš vojenský pozorovateľ. O tom, že situácia v Kosove bola veľmi napätá, sa presvedčil aj na vlastnej koži, keď bol svedkom bombového atentátu na podujevskej tržnici plnej ľudí, ktorý si vyžiadal deväť obetí a veľké množstvo zranených. "Nastražené bomby vybuchli v rozpätí dvadsiatich minút, pričom jedna z nich len niekoľko metrov od nášho domu, ktorý sme mali prenajatý. Nám pripadla už len veľmi smutná úloha. Zdokumentovať a fotograficky zachytiť miesto výbuchu a roztrhané telá obetí".

Sierra Leone

Vojenská misia Ing. Igora Šajtlavu v Kosove skončila veľmi rýchlo. Hrozba bombardovania Juhoslávie lietadlami NATO prinútila OBSE k urýchlenému stiahnutiu svojich ľudí z krajiny pri Jadrane. Doma v Kežmarku sa však veľmi neohrial. Armáda znova súrne potrebovala vyškolených vojenských pozorovateľov do občianskymi nepokojmi zmietanej Sierry Leone. Preto sa prakticky ani nestihol poriadne rozlúčiť s najbližšími a s ďalším slovenským dôstojníkom už cestoval do Afriky. Ako hovorí, v tej rýchlosti im nestihli vybaviť ani nové diplomatické pasy...

Tie im boli doručené až neskôr. "Keď sme dorazili na miesto, pochopili sme, prečo armáda na túto neprebádanú misiu vyslala už ostrieľaných a skúsených pozorovateľov. Táto misia patrila síce k najlepšie plateným, ale bola aj najnebezpečnejšia a najhroznejšia," tvrdí I. Šajtlava, ktorý do Sierry Leone priletel v deň svojich narodenín, začiatkom augusta roku 1999.

Začiatky boli chabé. Všetkých pozorovateľov bolo 60, spolu s malou lekárskou čatou. Neskôr sa však ich počet zvyšoval geometrickým radom. "Bola to veľmi netypická misia. V máji roku 2000 bol celý mierový proces v krajine na pokraji kolapsu a vojská OSN sa dostali do priamych bojov s domorodými polovojenskými oddielmi. Niekoľko desiatok z vojakov medzinárodných síl padlo v boji a niektorí sú doteraz nezvestní. V obkľúčení ostalo aj niekoľko vojenských pozorovateľov," vykresľuje tamojšie pomery, ktoré boli svojské aj tým, že po krajine sa pohybovali tisíce detských bojovníkov.

Vojenský konflikt v krajine prebiehal medzi vládnymi vojskami a rebelmi s revolučného zjednoteného frontu - RUF, na čele ktorého stál Foday Sankoh. "Tragédiou týchto krajín je to, že kto v nich má peniaze, chce aj moc. Ak teda majú peniaze dvaja, vzniká konflikt. Sankoh ovládal niekoľko diamantových polí, a preto sa chcel stať prezidentom krajiny. Keď sa mu to nepodarilo vo voľbách, skúsil to dosiahnuť silou a začal formovať polovojenské ozbrojené skupiny. Osobne som sa s ním stretol niekoľkokrát a môžem povedať, že to bol veľmi namyslený a arogantný rasista, ktorý bol obdobou Dr. Savimbiho z angolskej UNITY," vysvetlil nám Kežmarčan, ktorý bol zástupcom veliteľa tímu odzbrojujúceho tieto oddiely.

Podľa I. Šajtlavu sa počas misie len jeho tímu podarilo odzbrojiť vyše dvoch tisíc ľudí, čo bolo v rámci africkej misie vynikajúce číslo. "Okrem toho sme vyjednali prepustenie asi troch stoviek detských bojovníkov z vojenskej služby. I napriek tomu, že môj tím požíval vo svojom pôsobisku vysokú popularitu a rešpekt, 3. januára 2000 sme sa aj my dostali do otvoreného boja s rebelmi, keď sme sa streľbou museli brániť útoku asi stovky nadrogovaných a opitých ex - bojovníkov Revolučného zjednoteného frontu," spomína Ing. Šajtlava.

Záver

Nielen zakopané míny a polovojenské oddiely predstavujú pre účastníkov mierových misií nebezpečenstvo. Ing. Igor Šajtlava sa so šťastím vrátil z každého cudzokrajného pobytu. Osud si na neho počkal takmer na prahu vlastného bytu. Po prílete zo Sierra Leone na košické letisko cítil, že nie je vo svojej koži. Po príchode domov sa ešte stihol zvítať so svojou rodinou, ale následkom vysokej horúčky odpadol. Diagnóza nebola optimistická - ťažká malária. Niekoľko nasledujúcich dní doslova bojoval o holý život...

"Aj napriek tejto nepríjemnej skúsenosti by som svoje rozhodnutie zúčastniť sa mierových misií nezmenil. Na začiatku svoje určite zohrala aj finančná motivácia, ale nebol to hlavný dôvod. Keď som odchádzal do prvej misie, chcel som niečo dokázať. Obdivoval som vojakov OSN a chcel som byť jedným z nich. A môj sen sa mi splnil...," dodáva na záver Ing. Igor Šajtlava.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.