fantastickým hlasom. Tínedžeri aj tínedžerky sú z nej hotoví. Ponúkame akýsi "easy" rozhovor s líderkou kapely Peha Katkou Knechtovou.

Deti sa idú úplne ošaliť, len aby získali tvoj autogram.

- Som rada, keď vidím ich radosť, keď sa im podpíšem do ich denníčkov, zošitkov a na tie ich papieriky či kadečo možné.

Speváčka roka a popularita.

- Ani si to nejako neuvedomujem, som totiž zahrabaná vo vlastných problémoch a vo svojej práci. Ak vôbec, tak snáď na tých koncertoch, keď chcú ľudia autogram, keď sa tešia z hudby, keď sa v meste niekedy niekto obzrie a povie ´aha, to je tá z Pehy´.

Katka Knechtová a jej imidž.

- Mám s tým veľký problém. Kým si v obchode nájdem niečo, čo by som chcela a čo by som naozaj nosila, trvá to strašne dlho, niekedy si takú vec nekúpim za celý rok. A keď ma tak nič neosloví, tak sa prispôsobujem veciam, ktoré môžem bežne nosiť. Asi si samu seba nedokážem predstaviť v určitom type oblečenia, hoci by som v ňom možno vyzerala dobre. A tak sa obliekam azda pre niekoho všedne, pre iného prirodzene, možno to ešte stále nie je ono - uvidíme. I ja mávam také tie experimentálne módne záchvaty ako každá ženská, ale teraz rozmýšľam nad úplne inými vecami.

Akými?

- Odkladám si peniaze na vlastný byt, a tak nerozmýšľam nad tým, že si zajtra kúpim v butiku nejaké sexi tričko. Ale keď už bude chladnejšie a bude treba nejakú bundičku, sveter alebo nohavice, tak nevylučujem, že ma to opäť chytí.

Vlastne, okrem "pehovania", študuješ, pracuješ?

- Ani neštudujem, ani nepracujem, venujem sa len hudbe. Rada by som sa teraz venovala jazykom, samozrejme budem spievať, hrať na gitaru, možno si urobím nejaký kurz, uvažujem totiž, že by som začala podnikať, napríklad by som mohla mať kozmetický salón, alebo... Hm, človek má veľa plánov, ale musí ich prispôsobovať času, ktorý mu na ne ostáva.

Čiže uvedomuješ si akési podozrenie, že ťa hudba neuživí?

- Skôr mám vždy túžbu robiť čosi aj mimo hudby. Pôsobením v hudbe sa postupne dá získať istý finančný štandard - prežiť z hudby sa dá. Ale aj hudba sa pre teba časom stane prácou ako každá iná, a tak tú energiu potrebuješ filtrovať nejakou inou činnosťou. V lete som napríklad fotografovala, čo ma úžasne uvoľnilo - je fajn odreagovať sa a potom sa vrátiť k práci.

Si šťastný človek?

- Neviem, som totiž strašne náladová. Dokážem sa zvrtnúť z minúty na minútu na úplne inú náladu, pocítim čosi, sadne mi niečo na nos a nedokážem to v sebe ovládnuť, a strašne ma to štve, že nie som stabilnejší človek. Napriek tomu, že mám 21 rokov, stále to čosi v sebe mám. A asi preto mám i hudobné krízy, každý polrok by som s tým najradšej tresla, a to sa už snáď pravidelne opakuje, že sa lúčim s kapelou a končím. Proste ide o takú zvláštnu vnútornú únavu spojenú s pocitom, že chcem robiť niečo iné, a hoci to býva krátkodobé, tak v tej danej chvíli to považujem za definitívnu záležitosť.

Ako vypínaš?

- Rada si dlhšie pospím. Niekedy vstanem o jedenástej, potom poobede, keď som unavená, si ešte ľahnem na ďalšie dve hodiny, ale potom dokážem fungovať až do rána. Keď som tak doma, čítam knižku, varím si kávu, veľa kávy, Nescafé Gold s mliekom, mmm...

Aké knihy čítaš?

- Aké mi kamarátka dá. Čítam všetko a všeličo. Mám veľmi rada literatúru faktu, dokonca napríklad minule som si prečítala knihu o frekvenciách, vlnení, štúdiovej technike, dolby surround, akustike, ozvučení - bola som zvedavá, ako to vôbec funguje, čosi som aj pochopila a čosi aj nie.

Čo rada počúvaš?

- Ticho. Keďže absolútne ticho neexistuje, tak aspoň čo najväčšie. Ako je napríklad u mojej babky v Nižnej Šebastovej, má rodinný dom na takej ulici, kde počuť akurát psov a sliepky, autá takmer vôbec. Naopak, najviac ma rušia frekvencie, napríklad mobilných telefónov, ja totiž také tie cinknutia tých frekvencií niekedy dokážem počuť - neznášam to.

Ponáraš sa v tom tichu do seba?

- Cítim vtedy takú tú vnútornú pohodu, upokojuje ma to, príjemne sa tak premýšľa. Skôr je to ale také samovoľné premýšľanie, keď sa na nič zámerne nesústredím, iba tie myšlienky len tak nechám plynúť a potom bývam prekvapená, aké rôzne veci mi napadajú, ale je to milé. A potom zistíš, že ti takto uleteli dve hodiny a je už večer. I také dni bývajú.

Spomínala si, že vlastný byt ešte nemáš, teda aké je tvoje spolunažívanie s rodičmi?

- Som rada, že mám aspoň svoju izbu, ale už by som chcela svoj byt. Aspoň dvojizbový s balkónom. Mám priateľa, ale bývala by som ešte sama. Na bývanie s niekým sa ešte necítim, túžim si ešte vychutnať vlastné súkromie, na čo som zatiaľ ešte stále nemala možnosť.

Si bohémka?

- Ak je bohémstvo to, že môžem vyspávať do jedenástej, dať si večer drahé vínko, hrať na gitaru a môžem mať depresie, aj keď na to vôbec nemám dôvod, tak to potom bohém som.

Aký je tvoj vzťah k depresiám?

- Keď prídu, nemám ich rada, dokonca ich neznášam, ale keď prejdú, tak mi chýbajú. Niekedy vedia byť aj príjemné a človek pri nich dokáže zo seba dostať niektoré veci. Ale netreba to s nimi preháňať.

Na čo tvoj priateľ hundre?

- Že som nespoľahlivá - keď sa máme stretnúť a poviem, že zatelefonujem, a on ma niekde čaká, tak ma čaká a čaká, a ja mu zatelefonujem až neskoro, keď už som na ceste, a on je z toho strašne vytočený. Alebo keď mám také dni, že som zahĺbená do seba, premýšľam nad úplne inými vecami a nedokážem sa sústrediť na to, čo sa okolo mňa deje, tak sa pýta: ´Haló, počúvaš ma ty vôbec?´ Ja si tieto veci uvedomujem, ale akosi nie som schopná s tým čosi robiť, proste sa mi to stáva.

Aké je to s tebou doma?

- Mám celkom rada domáce práce, aj rada varím, špecializujem sa na jednoduchšie a vyprážané jedlá. Môj otec neznáša, že si neviem odložiť topánky, nechávam ich na rohožke, ale jemu vadí, že ich nedám do ´botníka´. V mojom byte, keď ho budem mať, si ich budem nechávať na rohožke. A ešte aj to, že nechávam po byte dopité, aj nedopité poháre s kávou.

Keď dopiješ kávu a robíš si ďalšiu, ten starý špinavý pohár necháš tak a urobíš si ju do nového čistého?

- Nie, ja si ju urobím rovno do toho starého (úsmev)...

Si na pódiu iná než mimo pódia?

- Priznám sa, že ja sa na pódiu cítim ako nahá, ako pod mikroskopom, a tak som tam utiahnutejšia a menej suverénna ako mimo neho. Nie, že by som tam bola iná, skrátka, som na tom pódiu v inej pozícii.

Čo neznášaš?

- Cholerických ľudí, ktorí sú stále nervózni a majú pocit, že majú vo všetkom pravdu, majú od všetkého kľúč, všade boli a všetko videli.

O akej krajine snívaš?

- Rada by som navštívila Nový Zéland. Čítala som o ňom, videla som krásne fotografie a mám tam sesternicu.

Autor: jav

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.