relikviu: "Ja na tom plátne vidím skutočnosť: Tu ležal človek, ktorý bol mŕtvy. V tvári tohto týraného človeka vidím krásu, pokoj, a preto sa zákonite možno pýtať, či to bol obyčajný človek, alebo niečo viac. To sú dôkazy viery..."
Veda ani všemocný Carbon 14 neposkytli dostatočnú a preveriteľnú odpoveď na otázku o záhade záhad: bolo Turínske plátno Kristovým rubášom alebo je to podvrh? Existuje veľa relikvií, ktoré cirkev na rozdiel od turínskeho plátna uznala. Plátno teda predbežne nie je relikviou, ale ostáva autentickým predmetom z obdobia Krista.
Novšie vedené skúmanie Turínskeho plátna, údajného rubáša Ježiša Krista, prinieslo výsledky odporujúce záverom uhlíkovej analýzy. Ide vraj o "podvrh stredoveku". Podľa izraelského botanika Avinoama Danina rastliny votkané do plátna pochádzajú z oblasti Jeruzalema a datujú sa do obdobia spred ôsmeho storočia. Daninova teória podporuje prívržencov myšlienky, že kus odevu je autentický.
Obrazom mučeného človeka, ktorý bol "fotografovaný" 500 rokov pred objavením fotografie, sa zaoberal (okrem iných) aj Nichols P. L. Allen, popredná autorita v oblasti overovania charakteru a príčin fotonegatívnych obrazov na plátne z Lirey - Chambéry - Torino. V ukončenom výskumnom projekte v roku 1998, ktorý je zaregistrovaný na University of Durban - Westville sa zaoberá vysvetlením fotonegatívnych obrazov ukrižovaného Krista na Turínskom plátne. Vyslovil predpoklad, že už dávno pred polovicou 14. storočia mohli byť dostupné určité znalosti umožňujúce vytvoriť fotonegatívny obraz na organickom plátne z ľanu alebo bavlny.
Rešpektujúc autorov hodnovernejších vysvetlení, musíme pri uvažovaní o doposiaľ získaných vedených poznatkoch o Turínskom plátne pripomenúť skutočnosť, že v tomto prípade ide o techniku veľmi nápadne blízku technike modernej fotografie. Spoločný výsledok prác osobností vedy, ktorý zdôraznil aj Dr. Allen sa vymyká z kontextu súčasného chápania technickej a technologickej úrovne stredovekých kultúr.
V toku dejín súvisiacich s Turínskym plátnom nemôžeme nespomenúť koniec devätnásteho storočia. Vatikán bol prinútený vydať úradné vyhlásenie, podľa ktorého ani "najsvetejšiu kresťanskú relikviu" nemožno pokladať unáhlene za pravú. Tento odvážny a ojedinelý edikt bol reakciou na ohromujúcu informáciu člena francúzskej akadémie vied, dr. Yva Delagea, podľa ktorého kus látky preslávený názvom Turínske plátno je Kristovým pôvodným rubášom.
Nasledujúcich tridsať rokov záhady okolo plátna zahaľovalo mlčanie, ktoré v roku 1932 prerušil ďalší Francúz, ktorý disponoval bohatou súdnou praxou. Jeho meno sa tak dostalo na dlhú lištu vedeckých pracovníkov, ktorí usilovali o rozriešenie kardinálnej otázky. Ide skutočne o plátno z rímskej doby, do ktorého bolo zahalené telo Ježiša Krista, alebo ide o falzifikát?
Turínske plátno sprístupnili verejnosti 8. októbra 1978. Vybrali ho zo strieborného relikviára. Do roku 1999 sa pôvodom plátna zaoberali iba jednotliví vedeckí pracovníci. K rozhodnému kroku sa však Vatikán rozhodol iba po uvedenom dátume. V nádrži naplnenej dusíkom preniesli plátno do turínskeho kráľovského paláca, kde sa do rozborov pustilo 36 známych vedeckých kapacít, ktorí mali k dispozícii 72 rôznych hypermoderných vybavení. Medzi odborníkmi boli fyzici, biochemici, experti zo súdneho lekárstva, patológovia, mikrofotografi, analytici z oblasti chémie, ako aj predstavitelia Zboru pre jadrovú technológiu z USA. V roku 1980 svetová veda vydala nasledujúce vyhlásenie: "Teraz je už väčšina z nás presvedčená, že plátno nie je maľba. Až na trochu kysličníka železitého sme nenašli žiadne farbivo. A neveríme, že by obraz, ktorý sme na plátne videli, mohol vzniknúť z tekutiny alebo pary..."
Tápanie v tmách
Takto začala cesta do ďalekej a dávnej histórie, ktorá sa meria na mnohé stáročia. Bol to iba tušený svet. Neisté kroky v dlhej tmavej chodbe. Na jej konci kedy-tedy zablikalo svetielko poznania, aby vedci poznali aspoň smer, ale cieľ zostal i tak vzdialený. Prvý rozbor plátna dovolil urobiť bývalý kráľ Umberto v roku 1973. V tom čase už existovala metóda Carbon 14 (rádiouhlíková metóda). Jeho váhanie zapríčinila skutočnosť, že týmto výskumom by sa zničila časť plátna.
Slovami reportéra Egona Ervina Kischa, veda na tomto štvormetrovom kuse plátna sa usilovala "preniknúť do takej absolútnej temnoty", ktorá by mohla od základov pozmeniť súčasné myslenie. Mohla, lenže Turínske plátno žiarlivo stráži svoje tajomstvo. Ani jediné svedectvo vedy doposiaľ nevyslovilo konečný ortieľ. Turínsky profesor matematiky a fyziky Bruno Barberis doslova vyhlásil: "Som plne presvedčený, že v plátne bol skutočne zahalený Ježiš Kristus..." Veda, ktorá sa inak nerada púšťa na tenký ľad pravdepodobnosti, v prípade Turínskeho plátna urobila výnimku. Senzáciechtiví čitatelia celých sto rokov čakajú na dôkaz, ale veda im poskytuje iba logicky pôsobiace domnienky. Úsilie vedeckej pracovníčky Márie Siliatovej, ktorá sa pokúsila o rekonštrukciu púte plátna z vrchu Golgota až po jeho terajšie umiestnenie v turínskom paláci, sa strelo taktiež s nedôverou a pochybnosťami. Podľa jej výskumov sa na plátne nachádza nápis "Jesus Nazarenus". Mučitelia Ježiša Krista mali na plátno napísať hlásenie podľa ktorého trest skutočne vykonali. Ani predpoklad, že pred dvetisíc rokmi kládli mŕtvole na oči mince, sa nepotvrdil. Okrem toho Židia podobný zvyk nepoznali. Je však pravdou, že Rimania zvykli svojim mŕtvym dávať do úst kúsok zlata, aby nebožtík mal čím zaplatiť za prevoz cez rieku Styx prevozníkovi Cháronovi. "Siliatovej domnienky sú prešpikované priveľkou dávkou fantázie," konštatuje vedecký svet.
"Svedectvo" kumránských zvitkov
Vráťme sa ešte k menu dr. Barbeta, ktorý okrem iného píše: "Ak klinec prenikne cez zápästie, poruší stredný nerv a palce sa stiahnu do dlane. Uvedené sa zhoduje s tým čo vidieť u postavy na plátne." Krvavé rany, presnejšie fľaky okolo rany na boku mučeného svedčia o niečom vlhkom a svetlom, čo zodpovedá biblickému textu, podľa ktorého z Kristovho boku vytryskne "krv a voda", čo je zhodné s poznatkami súčasných lekárov o efektoch pri tomto druhu smrti..."
Aby to vedecké kapacity sveta nemali také jednoduché, ozvali sa aj opozičné hlasy a svoje pochybnosti v súvislosti s pravosťou Turínskeho plátna spojili s prácou Dr. Johannesa Lehmana, ktorá vyšla aj knižne v Düseldorfe pod názvom: Kto bol Ježiš? Spomenutý autor okrem iného sa zaoberá nálezom tzv. zvitkov od Mŕtveho mora. Za oporné body mu slúžili aj archeologické objavy esejských mníchov z kumránskeho kláštora. Dôkaz teda bol na svete. O existencii židovskej sekty, o ktorej v biblii nie sú žiadne zmienky, v určitých vedeckých kruhoch nebolo pochýb. Výklad zvitkov mal dokázať, že Ježiš bol esejský mních z kláštora v Kumráne. Zvitky osvetľujú i prípravu rabína Ježiša. Podľa dr. Lehmana bol ukrižovaný a potom zahalený do plátna...
Žiara (ne)pozemského pôvodu?
Za záhadou záhad, ako sa dostal otlačok na ľanovú látku, dodnes nemožno položiť bodku. Urobme však ďalší krok. Sám Pelicoli zo Santa Barbary je presvedčený, že "Spektrálna analýza jednoznačne dokazuje jedno, jediné... Proces vzniku obrazu na plátne je pre vedu aj v dvadsiatom prvom storočí úplne nepochopiteľný. Nech to vyznie akokoľvek málo vedecky, môže povedať iba to, že sa povrch plátna, teda jeho vlákna náhle zohriali..." Konštatovanie stojí za vážne zamyslenie, pretože prevažná časť vedcov prišla vo svojich výskumoch k uvedenému konštatovaniu. Hovoria o "náhlom, neznámom a nesmierne silnom žiarení (!)
Uvedené nepatrí do sveta legiend, ale zistení serióznych vedeckých kapacít. Iskrenie tušenej pravdy je príliš silné. Chýbajú však dôkazy a opäť dôkazy, pretože ostáva otvorená otázka: Čo spôsobilo žiarenie? Ani spomenutý všemocný Carbon 14 neposkytol jednoznačnú odpoveď, hoci určil vek látky a ten sa zhoduje s dátumom ukrižovania Ježiša Krista. Jednoznačne vedecké správy a analýzy znakov na látke sa zhodujú v konečnom zistení, že ten, kto bol prikrytý látkou, bol ukrižovaný. Za projektom Turínske plátno sa však nedala bodka. Mnohí autori svetových bestsellerov začínajú odvážne tvrdiť, že záhadná žiara je určite nepozemského pôvodu. To, čo však nie je dokázané, patrí do sveta domnienok.
Európa analyzuje
Kvôli komplexnosti nemôžeme nespomenúť výsledky prác dvoch významných európskych vedeckých kapacít, ktoré majú k dispozícii skutočne špičkové laboratórne vybavenie. Prof. Gilbert Raes, expert na materiály a látky z gentskej univerzity a švajčiarsky prof. Max Frei, expert na súdne lekárstvo. Obaja posunuli výskumy plátna bližšie k odhaleniu záhad. Vedci zhodne konštatovali nesmierne dôležitú a závažnú skutočnosť: "Obraz je povrchový a dotýka sa iba najvrchnejšej vrstvy látky..." Hoci tomu laik neuverí na tejto jednoduchej, ale o to dôležitejšej analýze obaja pracovali takmer celý rok.
A opäť peľ a mince...
Peľová analýza na látke rozlíšila štyridsaťosem rozličných peľových zrniečok. Identifikácia podľa peľu patrí medzi najpresnejšie metódy na svete, pretože zrnká "prežijú" aj v najextrémnejších podmienkach. Ďalšie analýzy iba potvrdili domnienku, že podstatná väčšina peľových zrniečok pochádza z Francúzska a severného Talianska. Pozornosti vedcov neušlo ani sedem (!) zrniečok z okolia Mŕtveho mora, kde sa nachádzajú slanomilné rastliny. Peľové analýzy potvrdili staroveký stredovýchodný pôvod plátna.
K úplne šokujúcim a dramatickým skutočnostiam výskumných prác patrí poznatok z rokov 1993 - 2000. Dr. Robert Haralick, riaditeľ Štátnej univerzity v Blacksburgu, ktorá sa zaoberá výskumom vesmíru, sa v spolupráci s Technickou univerzitou vo Virgínii dopracoval k fantastickému poznatku: Objavil na viečku mučeného odtlačky poškodených mincí, ktoré sa nápadne podobali na odtlačky medailí z čias Pontského piláta.
Človek, ktorý bol prikrytý plátnom, prešiel rovnakým mučením ako Kristus a zomrel takou smrťou ako on. Trýznitelia svoju obeť bili a zraňovali korbáčmi... Dvaja rímski vojaci ho skutočne bili z dvoch strán. Bič bol vyrobený z remienkov s dvomi olovenými guličkami na koncoch... Potom mu nasadili na hlavu tŕňovú korunu a bok mu prebodli ostrím kopije. Nie je to iba náboženská dedukcia, ale záver vedeckých skúmaní na plátne. Jeho identitu s historickou udalosťou "Kristovho rubáša" analyzovali aj vedecké kapacity z letectva USA. Výsledok potvrdil poznané: plátno je fotografický negatív. Počítač, ktorý napojili na analyzátor obrazu, vytvoril trojdimenzionálnu postavu človeka. I táto skutočnosť šokovala vedecký svet, lebo spomenutá technika je schopná reprodukovať iba reálne jestvujúce objekty. Keby išlo o fotografiu, obrazovka počítača by ostala úplne prázdna...
Vstup do nového tisícročia
Pri objasňovaní záhady záhad sme dospeli k miestu, kde by bolo vhodné dostupné poznatky v súvislosti s Turínskym plátnom zhrnúť. V rokoch 1990 - 2000 sa potvrdilo, že špecifické vlastnosti obrazu na Turínskom plátne nie je možné dosiahnuť "pozemskými" umeleckými alebo prírodnými procesmi. Nie je možné pomocou pary, farbiva, pigmentu, prášku, moridiel ani ďalších látok vytvoriť "nové" Turínske plátno... Zdá sa, že ani vstup do tretieho tisícročia neposunul výskumy plátna k podstatnejším zmenám.
Potvrdilo sa, že trýznený, ktorý bol zahalený do plátna bol vysoký 1,81 metra, mal hmotnosť niečo cez 80 kilogramov a krvnú skupinu AB. Oblasti obrazu na plátne boli zhodné so stigmami vytvorené krvou. Negatívny obraz je záhadným zafarbením najvrchnejších vlákien ľanových nití. A ešte čosi nesmierne dôležité: obraz na plášti nebol ovplyvnený intenzívnym teplom pri požiari, ktorý ho poškodil v roku 1532. Negatív: obraz plášťa je negatívny obraz a jeho vizuálna koherencia je rovnaká ako pri pozitívnej fotografii po reverzii tónovej polarity. Chemická stabilita: slamovožlté odfarbenie plášťa nemožno rozpustiť, odfarbiť alebo akokoľvek zmeniť štandardnými chemickými procesmi...
Mlčanie savojských kniežat
Turínske plátno, ale aj jeho záhady sú prísne strážené predstaviteľmi katolíckej cirkvi ako aj spoločenstvom zvláštneho amerického združenia (Shroud of Turin Research Project). V tejto súvislosti sa žiada spomenúť meno vysokého cirkevného hodnostára, turínskeho arcibiskupa, kardinála Anastásia Ballestrera, strážcu plátna, ako aj jeho spoločníka riaditeľa Britského múzea v Londýne, Michaela Tita. Do polohy verejného tajomstva sa dostali reči, že títo dvaja hodnostári o Turínskom plátne vedia viac než všetci ostatní vedeckí pracovníci dokopy. Veľa by mohli povedať o tom, či vybraní experti dostali skúšobnú vzorku z plátna, ktoré dostalo názov turínske, alebo iba časť chórového plášťa, ktoré pochádza z južného Francúzska. Napriek istým pochybnostiam, čo je vo vede zákonité, časť vedcov nechce pripustiť, že ide o podvrh stredoveku. Ľad pochybností je príliš tenký a výsledky vedeckých analýz príliš pevné, aby takýto názor mohol dostať v budúcnosti konkrétnu podobu.
Do sveta mystiky možno zaradiť narastajúci počet hypotéz. V roku 1994 vydali Angličania L. Picknett a C. Prince knihu Turínsky plášť, v ktorej sa okrem iného píše: "Obraz koho? Šokujúca pravda odhalená...! Turínske plátno je autoportrét Leonarda da Vinci vytvorený v roku 1492. Scestných názorov pribúda. Bezprostredný dôkaz o tom, že Turínske plátno je skutočne Kristovým rubášom, zatiaľ neuzrel svetlo sveta. Vplyv "náhleho tepelného žiarenia" je však dokázaný. To však nerieši ďalší otáznik: ako vzniklo žiarenie? Savojské kniežatá v pätnástom storočí predvídavo Turínske plátno uložili do strieborného relikviára v kaplnke Sainte Chapelle v Chambéry. Súčasťou vzácneho historického plášťa mala byť aj kazeta vyrezaná z olivového dreva, v ktorej vraj boli uložené "posolstvá budúcim generáciám". Schránka "pravdy" sa však stratila na historickej púti plátna z Jeruzalema do Turína. Isté je, že relikviár s plachtou priviezli do Turína v roku 1578. Schránka z dreva však v nej už vraj nebola. Nechali si ju esejskí mnísi alebo "ľudia z Edessa"? (dnešný Urf). Sú však aj také názory, že schránka bola v auguste 944 zamurovaná v jednej kaplnke Konštantinopolu. Turínske plátno sa potom dostalo do rúk templárom, ktorí ho zachránili pred dobyvateľmi a pod rúškou noci ho previezli do Atén. Z histórie a času sa vynára meno grófa Goeffrey de Charnysa. O ňom je známe iba to, že plátno vystavil v kostole v Lirey. Po ňom sa plátno dostalo do rúk spomenutým savojským kniežatám, až nakoniec Turínske plátno zakotvilo na čestnom mieste turínskeho Dómu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
