metrov. Montgomery zabehol stovku za 9,78 sekundy, čím o jednu jedinú stotinu sekundy prekonal doterajší rekord, ktorý v júni 1999 na atletickom mítingu v Aténach vytvoril Maurice Green. Odborníci sa zhodujú v tom, že k Montgomeryho rekordnému výkonu prispela zhoda okolností, ktoré sa vyskytujú zriedkakedy - Tim mal bleskurýchly štart, teplota vzduchu bola optimálna a podpora vetra bola ešte akurát na povolenej hodnote. Čo ale nikoho neprekvapuje - a čo sa dokonca považuje už za samozrejmé - je to, že Montgomery je šprintérom s tmavou farbou pleti, teda černoch. Je to skutočne tak, že v štatistických prehľadoch najrýchlejších mužov našej planéty naprosto dominujú černosi - v historickom prehľade najlepších výkonov v behu na 100 metrov by sme museli ísť až kdesi za 230. Miesto, aby sme našli šprintéra bielej pleti (Poliak Marian Woronin). Posledným belochom, ktorý vytvoril svetový rekord na uvedenej trati, bol Nemec Armin Hary, ktorý v roku 1960 zabehol stovku za rovných desať sekúnd. Odvtedy sú však úspechy bielych šprintérov veľmi zriedkavé a od roku 1987 sa dokonca žiaden z nich neprebojoval do finále významnejšieho svetového podujatia. A tak napríklad na vlaňajších majstrovstvách sveta v Edmontone už nikoho neprekvapilo, že do finále behu na sto metrov sa kvalifikovalo osem šprintérov tmavej pleti. Nie je však černoch ako černoch. Pri bližšom skúmaní sa ukazuje, že svetovému šprintu dominujú najmä atléti, ktorí majú svoje korene v krajinách západnej Afriky. Na druhej strane všetci tí, ktorí aspoň zbežne sledujú svetové atletické dianie, vedia, že dlhším bežeckým tratiam už od konca 80. Rokov dominujú najmä bežci z Kene a z Etiópie, teda z východoafrickej oblasti. Prečo je to ale tak? Záležia výkony športovcov najmä na tréningových metódach, motivácii prostredí, sociálnych podmienkach a istých športových tradíciách tej-ktorej krajiny, alebo sú v hre snáď aj nejaké "športové gény" či iné biologické danosti? Vedci prišli napríklad na to, že antropologické a fyziologické rozdiely medzi šprintérmi a vytrvalcami sú skutočne obrovské. Šprintéri predstavujú muskulárne typy s prevahou tzv. "rýchlych" svalových vlákien, ktoré sa uplatňujú pri krátkodobých, anaerobných výkonoch (prebiehajúcich v podstate bez prísunu kyslíka), ale nie sú schopné dlhodobých výkonov. Protikladom šprintérov sú vytrvalci, ktorých štíhle a drobné postavy sa vyznačujú prevahou tzv. "pomalých" svalových vlákien, umožňujúcich dlhodobé, za prísunu kyslíka prebiehajúce (aerobné) športové výkony. Na vysvetlenie treba zrejme povedať, že vo svalovine človeka sa nachádzajú tri základné typy svalových vlákien. Sú to pomalé vlákna I.typu, ktoré sú potrebné pre dlhodobú, aerobnú svalovú prácu, a rýchle vlákna II.typu, ktoré sa delia na pomalší typ IIa (ten má určitý aerobný potenciál) a na rýchlejší typ IIb, uplatňujúci sa pri anaerobných výkonoch krátkeho trvania. Vlákna I a IIa sú označované aj ako červené vlákna, pričom červenú farbu im dáva proteín myoglobín, zodpovedajúci za prenos kyslíka pri svalovej práci. Rýchle vlákna IIb sú označované aj ako biele vlákna. A teraz príde - iste to už tušíte - to hlavné. Výskumy ukázali, že šprintéri svetovej triedy majú v stehennej svalovine 70 až 75% rýchlych svalových vlákien, zatiaľ čo svalovina vytrvalostných bežcov obsahuje až 90% pomalých vlákien. Pritom pomer oboch typov svalových vlákien je do značnej miery daný geneticky a len málo sa dá ovplyvniť tréningom. Merania skutočne ukázali, že v svalovine Západoafričanov sa nachádza viac rýchlych svalových vlákien než napríklad v svalovine bielych Američanov. Zloženie svaloviny je však len jedným faktorom úspechu čiernych šprintérov. Antropologické štúdie ukazujú, že Afroameričania (tí sú zväčša západoafrického pôvodu) majú v porovnaní s americkými belochmi relatívne dlhšie končatiny (v pomere k dĺžke trupu), dlhšie a štíhlejšie lýtka, užšie boky, vyššiu hustotu kostnej hmoty a teda aj celkove vyššiu hustotu tela. Hladina te

Vyzerá to teda tak, že dominancia čiernych bežcov - Západoafričanov na šprintérskych tratiach a Východoafričanov na dlhých tratiach - má do značnej miery genetické či biologické príčiny. Ako je to ale v iných športoch? Je napríklad všeobecne známe, že čierni atléti sa výraznejšie nepresadzujú vo vrhačských disciplínach a silových športoch. Príčina môže byť v odlišnej distribúcii kostrového svalstva medzi bielymi a čiernymi športovcami. Štúdie ukázali, že čierni hráči amerického futbalu mali vyvinutejšiu svalovú hmotu končatín, zatiaľ čo bieli hráči mali viac svalovej hmoty na trupe. No a vo väčšine silových športov hrá rozhodujúcu úlohu práve svalstvo trupu. V iných športoch sa však dominancia športovcov buď čiernej alebo bielej pleti dá len ťažko vysvetliť čisto biologickými, antropologickými či genetickými faktormi. Významnú úlohu môžu totiž hrať aj sociálne podmienky - to sa prejavuje napríklad v boxe. V 19. storočí bolo najviac boxerov medzi chudobnými Írmi, žijúcimi v robotníckych štvrtiach britských miest, a v USA v tej dobe najviac boxerských talentov pochádzalo spomedzi chudobných židovských a talianskych prisťahovalcov. V súčasnosti dominujú v nižších váhových kategóriách Mexičania a vo vyšších Afroameričania, teda menšiny (v USA) s najväčšou nezamestnanosťou. Úspech v boxe znamená pre týchto ľudí vymanenie sa zo svoje sociálnej vrstvy a svojím spôsobom blahobytný život. Na druhej strane taký volejbal či dráhová cyklistika neponúkajú celosvetovú slávu a miliónové honoráre, a preto sa nadaní čierni športovci týmto športom prakticky nevenujú. Už ťažšie možno však vysvetliť absenciu čiernych športovcov v plaveckých disciplínach - aj keď biologickou príčinou by mohla byť vyššia hustota ich tela (a teda menšie nadnášanie vo vode). Veľkú úlohu pri športových úspechoch hrajú aj socioekonomické faktory. Najchudobnejšie sociálne vrstvy sa spravidla uplatňujú v športoch s najnižšími finančnými nákladmi (príkladom môžu byť brazílski futbalisti), zatiaľ čo tzv. klubové športy (napr. tenis) sú doménou majetnejších vrstiev. Nakoniec treba spomenúť ešte jeden faktor, vedú k úspechu v špecifickej športovej disciplíne. V niektorých menšinách i národoch sa športové talenty sústreďujú do niekoľkých športov, v ktorých potom - aj v kombinácii so silnou motiváciou - dosahujú mimoriadne a z čisto štatistického hľadiska veľmi nepravdepodobné úspechy. Príkladom môžu byť českí - ale napokon i slovenskí - hokejisti, sláviaci mimoriadne úspechy v americkej NHL.

Hovorí sa, že všetci sme si rovní. Ukazuje sa ale, že z hľadiska predpokladov na dosahovanie špičkových výkonov v rôznych športových disciplínach sme rôzni - záleží na genetických, antropologických, biologických i sociálnoekonomických faktoroch, či v istom športe máme šance dostať sa na svetovú špičku alebo nie. Sme teda rozdielni - nie je to krásne?

Autor: rm

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.