Milan Danko - prvý v histórii z Prešova v drese národného mužstva

Sportnet|26. sep 2002 o 00:00

Koniec zápasu s Chorvátskom neznamenal odchod z kabíny. Všetci sme čakali na poradu SFS, po ktorej do kabíny prišli zväzový kapitán Vojto Závodský s

trénerom F. Daučíkom. O týždeň 13. 6. 1943 malo Slovensko odohrať medzištátny zápas vo futbale s Rumunskom v Bukurešti. S napätím sme očákavali, kto bude na tento zápas nominovaný. Došlo k menšiemu zemetraseniu, keď zväzový kapitán vymenoval káder mužstva a aj pravdepodobnú zostavu, v ktorej by malo mužstvo nastúpiť. Reimann - Vaňak, Stankovič - Bielek, Porubský, Kováč II. - Bolček, Arpáš, Baláži, Venutti, Danko. Náhradníkmi boli: Kvasnica (náhradný brankár a súčasne aj hráč do poľa), Riedl a Malatinský (ten nastúpil v II. polčase). Pri tejto príležitosti bolo určené, že nominovaní hráči budú mať zraz na SFS 9. 6. o 10.00 hodine. Z mužstva, ktoré hralo v Bratislave, vypadli Gogol, Dr. Chodák, Pažický a na môj smútok aj Tegelhof. Bolo to pre nich smutné, že do Bukurešti nepocestujú.

Ešte v noci som spacím vozom cestoval do Prešova (prvýkrát v živote), aby som sa podelil s radosťou, že som sa dostal aj do zostavy, ktorá pocestuje na tento zápas. Veľa som toho nespal, stále mi v hlave zneli slová ministra, že v štúdiu budem pokračovať na tej istej škole a dumal som nad tým, ako sa to dozviem. Po príchode som sa v Prešove ešte ani nestihol poobzerať, keď som pri návšteve nášho tajomníka pána J. Bednára počul oznámenie, aby som sa v utorok ráno hlásil u riaditeľa školy, pána profesora Trnovského, u toho, ktorý moje vylúčenie podpísal. Hodinu pred začiaktom vyučovania som stál s malou dušičkou pred riaditeľňou, v ktorej ma potom usadil. Bol ku mne nadmieru milý a oznámil mi, že dňa 30. a 31. augusta sa mám dostaviť do školy, aby som vykonal skúšky pre postup do 7. triedy gymnázia. Bol som potešený a skutočne som sa tejto skúšky inštiktívne nebál. Vyprevadil ma so slovami: "No Danko aké máš ďalšie plány?" Promptne som odpovedal: "Na poludnie cestujem do Bratislavy, pretože zajtra cestujeme cez Budapešť do Rumunska na ďalší medzištátny zápas." Podal mi ruku so slovami: "Len dobre reprezentuj našu školu!" Vtedy som pochopil, že skúšky budú len formalitou. Pred školou ma čakal otec, ktorému som to oznámil a bol som pyšný na to, že tí funkcionári, ktorí sa o moje vylúčenie pričinili, nemali s mojím prijatím nič spoločné. Už v v pondelok som navštívil môjho dobrodinca pána Pivovarníka, aby som mu oznámil, že idem do Rumunska. Na cestu ma zasa vybavil proviantom a so slovami: "Logošu muj v Rumunsku mušice ukazac, že z Prešova prišol ten najlepší." Neviem prečo, ale celé dopoludnie, ktoré som strávil s otcom až kým ma nevyprevadil k vlaku, sa v mojom povedomí ako na bežiacom páse objavovali príkoria a všetko to, čo som musel zažiť, aby som dosiahol tú najväčšiu métu, ktorá pre športovca je - obliecť reprezentačný dres národného mužstva. Stálo to veľa driny, odriekania, nepríjemnosti ale aj veľa nesmierne veľmi silnej vôle. Všetci nominovaní hráči sme sa na stanovený termín dostavili na SFS, kde sme si prevzali úplne nové vybavenie, od teplákov, dresov, trenírok a štuplní! Pri preberaní videl som potmehúdsky úsmev "Doda" Reimana. Bol to skutočne (o 6 rokov starší) po dlhé roky mojím futbalovým "patrónom", za čo som mu dodnes za všetko povďačný. Pri preberaní výstroja som netušil, aké prekvapenia ma čaká a že už pri preberaní rekvizít začínam platiť nováčikovskú daň, pretože do prvého zápasu s Chorvátskom som vpadol ako "Pilát do kréda." Po výdatnom obede sme vlakom odcestovali do Budapešti a v podvečer sme už boli ubytovaní v elegantom hoteli Británia (po vojne dostal meno Béke). V hoteli "Dodo" rozhodol, že tak v hoteli aj v Bukurešti ako aj v spacích vozňoch ma na ceste tam aj späť budem spať s ním. Po večeri odišla celá výprava spoločne do ulíc a mne ešte ako dorastencovi prikázal tréner, že zostávam v hoteli a budem mať službu s vymenovaním mojich povinností. Sadol som do haly, keď počujem: "A ty Milan, čo tu robíš?" Bol to Prešovčan pracujúci na slovenskom vyslanectve. Podebatovali sme si a na rozlúčku mi dal 50 pengö (vtedy veľké peniaze), aby som mal vreckové. Ja som mu povedal, že si kúpim kopačky č. 7 a polovicu peňazí som dal "Dodovi" ako vreckové. Kopačky som nekúpil, pretože ráno bola krabica s kopačkami na recepcii. S tým Prešovčanom som sa už v živote nestretol.

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Sportnet na východe»Milan Danko - prvý v histórii z Prešova v drese národného mužstva