existencia krajiny. Ibis ničí i škodlivé koníky sťahované, jednu z biblických rán egyptských, a jedovaté hady. Dávni Egypťania preto videli v ibisovi vtelenie boha Thowta, ktorého zobrazovali s hlavou ibisa. Thowta považovali za zapisovateľa posmrtných rozsudkov, tvorcu písma, počtov a ostatných vied. Posvätným ibisom prejavovali úctu tým, že ich balzamovali a ukladali do hrobiek a podzemných katakomb. Našli sa tisíce múmií týchto vtákov v najväčšom náleze na pohrebisku v Sakkáre, ich bolo asi desať tisíc. Z náboženskej tradície bol tento v dávnoveku uctievaný vták pomenovaný ibis posvätný.
Poznáme 24 druhov ibisov. Sú to stredne až značne veľké vtáky podobné bocianom, od ktorých sa odlišujú najmä zobákom mierne ohnutým nadol. Zobák pri hľadaní potravy vpichujú do bahna. Majú pomerne krátky chvost. Lietajú s dopredu vystretým krkom, tak ako bociany. Samce a samice sú sfarbené rovnako. Žijú jednotlivo, častejšie však v párikoch alebo kŕdľoch. Väčšinou hniezdia v kolóniách. Násadu z 3 5 vajec zohrievajú asi 21 dní obaja partneri, väčšinou však samica. Sú kŕmivé, mláďatá po 3 4 týždňoch vzlietajú.
Ibis posvätný je dnes v Egypte zriedkavý, hojný je miestami v tropickej Afrike a na Blízkom východe až po Irak a Irán. Má biele operenie, iba krátky chvost mu prekrývajú čierne letky. Na hlave a krku má holú čiernu kožu. Najradšej hniezdi v zaplavených lesoch. Pre hniezda uprednostňuje tŕnistý druh mimózy, a ich prípravou si starosti nerobí, ledabolo pozliepa plytkú podložku z vetví a vystelie zopár steblami trávy. Juhoázijský ibis čiernohlavý sa od ibisa posvätného odlišuje tým, že nemá čierne krídla. Okrem juhozápadnej časti je po celej Afrike rozšírený ibis hagedaš. Vyhľadáva blízkosť vôd a podmáčané lesy. Najmenším z príbuzenstva je ibisovec hnedý, jeho hnedé perie sa kovovo leskne. Je to kozmopolitný druh. Vyskytuje sa miestami v južnej Európe, jeho areál rozšírenia siaha cez južnú Áziu a západoindické ostrovy do austrálskej oblasti. Obýva i južnú Afriku a juhovýchodnú časť USA. Ibis bradavičnatý, známy viac pod menom tantalus je hnedočierny s olivovozeleným leskom. Pomenovaný bol podľa červených bradavíc na holej hlave. Žije v severnej Indii; na rozdiel od ostatných ibisov je samotársky založený a vyhýba sa spolužitiu v kolóniách iných vtákov. Je častým obyvateľom zoologických záhrad. Z amerických druhov je určite najpôvabnejší ibis červený, čiže kvara. Vytvára početné kolónie na brehoch riek a v močariskách. Je častým chovancom v zooparkoch, kde však jeho perie stráca nádherné šarlátovo červené zafarbenie a vybledne. Vystavuje ho Zoo Bojnice, v Zoo Zlín-Lešná sa dokonca úspešne rozmnožuje. Kovovozelené perie má ibis smútočný rozšírený v lesnatých oblastiach od Ánd po Brazíliu. Gaštanovo hnedé, zelené kovovo lesklé operenie má ibis okuliarnatý, , druh močiarov a zaplavených území teplého pásma oboch Amerík. Najvzácnejším vtákom vôbec je, možno už iba bol, ibis japonský. Má smutné prvenstvo je totiž na prvom mieste v zozname vymierajúcich vtákov. Podľa starších odhadov jeho svetová populácia predstavovala asi 10 jedincov. Ešte počiatkom minulého storočia obýval rozsiahle územie v severovýchodnej Ćíne a Japonsku. V dôsledku nadmerného lovu a vyrubovaním stromov, na ktorých hniezdi, začal rýchlo ubúdať. Posledné jedince sa zachovali v rezervácii na japonskom ostrove Sado. Ich prežitie a vytvorenie populácie, ktorá by bola schopná reprodukcie, je neisté.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
