Na čo slúžia predmety gigatnických rozmerov? Psychológovia sa zhodujú, že ich hlavným a možno jediným poslaním je upútať pozornosť.
Tri metre to je priemer pneumatík nákladného auta, ktorý si nechal vyrobiť bohatý šejk zo Spojených arabských emirátov. Taký malý a taký pokorný ako človek prechádzajúci pod týmito obrými kolesami sa iste cítil Gulliver, keď si s ním ako s bábkou pohrávala obryňa v Brobdingnagu. Často ide o umelecké diela. Autorom "ťažkých" kusov na fotografiách je aj Claes Oldenbur, sedemdesiatročný sochár švajčiarskeho pôvodu žijúci v Kalifornii. Od šesťdesiatych rokov ohromuje okolie a celý svet radom obrovských predmetov. Spolu so slávnym architektom Frankom Gehrym a manželkou, holandskou umeleckou kritičkou Coosje van Bruggenovou, patria k najdôležitejším predstaviteľom hnutia v štýle popu, ktoré vzniklo v 60-tych rokoch. Títo traja umelci vtedy oživovali známe benátske bienále predstaveniami, v ktorých sa snúbilo výtvarné umenie s divadlom a hudbou. Najväčší ohlas malo predstavenie v roku 1985 s názvom "Il corso del coltello" (Dráha noža).
Často sa stáva, že snaha vytvoriť čo najväčšiu vec nemá nič spoločné s výtvarným cítením. Iba vzbudzuje pozornosť, čo je predovšetkým zámer reklamy. V tejto súvislosti sa dá pripomenúť príklad 24 metrov dlhých džinsov, 20 m vysokej stoličky z kraja Udine v Taliansku alebo pohovky, ktoré vyzerajú akoby boli vystrihnuté z Kyklopovej jaskyne. Svetu sa predstavili aj svadobné šaty dosahujúce výšku 4,5 metra s 50 metrovým závojom. Na takýchto dielach pracujú väčšinou stovky ľudí bez nároku na akúkoľvek odmenu, aby vznikla vec taká absurdná a pominuteľná, ako napríklad najväčšia šiška s priemerom 5 metrov alebo najvyšší sedemmetrový kornútok zmrzliny. Zvlášť pri gastronomických obroch sa stáva, že ich nakoniec autori ani nezjedia, ale pobavia sa pri spoločnej práci. A čo je najdôležitejšie, výsledok bude určite zaznamenaný v Guinnessovej knihe rekordov. Málokto však vie, že Guinnessova kniha rekordov vďačí za svoj vznik neúspechu. Obchodný riaditeľ britského pivovaru sir Hugh Beaver bol v roku 1951 na love v Írsku a pri streľbe na vtáky niekoľkokrát netrafil cieľ. Sir Hugh nemohol nechať na sebe podobnú pohanu a preto sa snažil ospravedlniť. Začal sa zaujímať o to, či nie je jeho lovecký neúspech podmienený tým, že vták, ktorého lovil, patrí k najrýchlejšie lietajúcim. Hľadal v príslušnej literatúre, ale ničoho sa nedopátral. Najal si preto londýnsku agentúru súrodencov Norrisa a Rossa McWhriterových, aby spracovali a vydali knihu o rôznych rekordoch. V roku 1955 uzrelo svetlo sveta prvé vydanie v Británii a o rok neskôr v Amerike. Dnes činí ročný obrat vydavateľstva Guinnessovej knihy rekordov cez sto miliónov dolárov.
Autor: iká
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
