jej slávne časy a na "nesmrteľných" vojvodcov Julia Caesara či Marka Aurélia. Teraz sa ich vládcovia striedali často už po niekoľkých týždňoch, vďaka dýkam sprisahancov, alebo padli v nespočetných vojnových konfliktoch s barbarskými kmeňmi. Hranice rozľahlého impéria sa zo dňa na deň zmenšovali a cisárom veľakrát nezostávalo nič iné, len sa tomu nečinne prizerať.
Zo severu dorážali na obranný val Limes Romanus šíky germánskych kmeňov, ktoré napádali nedostatočne bránené provincie, vraždili a pustošili krajinu. Keďže ich boli stovky, panovníci už nemali dostatok legionárov nato, aby ich nájazdy zastavili a preto boli nútení kupovať si priazeň a služby mocných germánskych náčelníkov. Túto neradostnú situáciu sa rozhodol radikálne riešiť východorímsky cisár Valens, ktorý horko-ťažko zhromaždil 60 000 vojakov a pri Hadrianopole napadol germánskych Vizigótov. Barbari ho však na hlavu porazili a rozprášili skoro celú armádu, takže ríša ostala prakticky bez obrancov.
Akoby to nestačilo, koncom 4. storočia n.l. sa v juhoruských stepiach objavili kočovné kmene ázijských Hunov. Po tom, čo neúspešne napádali čínsky múr s úmyslom ovládnuť samotnú Čínu, obrátili radšej svoju pozornosť na západ. Na svojich malých, silných koníkoch tiahli hordy Hunov ázijskými pláňami a ničili všetko, čo im prišlo do cesty. V oblasti čiernomoria sa ich pokúsili zastaviť germánski Ostrogóti, no zakrátko zistili, že títo divokí nomádi sú jednoducho nad ich sily. Hunov sa právom obávali i susední Vizigóti a Alani, ktorí sa im síce odvážili vzdorovať, no dopadli podobne ako pred časom Ostrogóti.
To sa už zvesti o škaredých, divokých kočovníkoch dostali i do Ríma, spolu s množstvom prosieb o pomoc od ohrozovaných germánskych kmeňov. Lenže Rimania brali tieto správy na ľahkú váhu a problémy Germánov sa im tiež akosi riešiť nechcelo. Celá situácia vyústila do ďalších žabomyších roztržiek medzi Rimanmi a Germánmi, ktoré nič nevyriešili a Huni medzitým ďalej veselo rabovali. Začiatkom piateho storočia si dokonca vybudovali akúsi "základňu" v stredoeurópskej Panónii, odkiaľ podnikali svoje lúpežné nájazdy. Keďže si z podrobených ríš doviezli i niekoľko obliehacích strojov, ani opevnené mestá sa pred nimi nemohli cítiť v bezpečí.
Spôsob ich kočovného života podrobne opísal veľký rímsky historik Ammianus Marcelinus: "Huni majú svalnaté a silné údy, tlstú šiju, a takú strašnú postavu, že sa skôr ponášajú na dvojnohú zver, ako na človeka. K životu nepotrebujú ani oheň, ani varené jedlá, živia sa polosurovým mäsom divých zvierat, ktoré kladú na chrbát koní pod svoje stehná a tak ho ohrievajú. Kočujú po svete, nemajú domy ani chatrče, už od detstva si zvykajú na znášanie zimy a hladu. Svojho koňa si strážia ako najcennejšiu vec, sú pri ňom celý deň, dokonca aj spia opretí o jeho krk. Traduje sa, že kde táto divoká zberba vkročí, tam sedem rokov tráva nerastie . . ."
A táto zberba sa pod vedením svojho náčelníka Atilu (neskôr si vďaka svojej krutosti získal prezývku "Bič boží") čoskoro osmelila plieniť i rímske mestá. V roku 441 zrovnali zo zemou Viminacium, obyvateľov povraždili, alebo vzali do otroctva. Vtedy si už i v Ríme uvedomili, že Atila sa nezastaví pred ničím a je len otázkou času, kedy zaútočí i na "večné mesto". Darmo sa však západorímsky cisár Honorius obracal na svojho východného kolegu v Konštantínopole s prosbami o pomoc, sľubovaní legionári do Ríma nikdy nedorazili.
Vtedy sa o nemožné pokúsil rímsky generál Flavius Aetius, ktorí "chodil" od jedného germánskeho náčelníka k druhému a navrhoval vytvorenie akejsi spoločnej koalície v boji proti Atilovým hordám. Hoci boli Germáni odvekými nepriateľmi Rimanov, krutosť Hunov už neraz pocítili na vlastnej koži a preto nakoniec pristúpili na Aetiov návrh. Pomoc prisľúbili Vizigóti, Frankovia i Alani a tak sa spoločnými silami podarilo zostaviť spojenecké vojsko o sile 40 000 mužov. Aetiova radosť však netrvala dlho, keď zistil, že Atila má bojovníkov štyrikrát viac.
K rozhodujúcej "bitke národov" došlo v roku 451 na Katalánskych poliach, neďaleko francúzskeho mesta Chalons. Takú krvavú bitku na život a na smrť staroveká Európa dovtedy ešte nezažila. Obrovská presila Hunov narazila na hrdinský odpor a sám Atila len o vlások unikol smrti. Na bojisku padlo okolo 165 000 (!) mužov a celé polia vraj boli niekoľko dní doslova zaplavené krvou . . .
Aetius tak síce zachránil starý kontinent pred hunským jarmom, no vlastnú ríšu sa mu už ubrániť nepodarilo. V roku 476 zosadil posledného západorímskeho cisára Romula Augusta Herul Odoaker a vyhlásil sa za prvého germánskeho kráľa v Itálii.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
