ulici za slnečného dňa a vrieskať do mobilu: "Čo? Marky? 200 tisíc? Zmeň na doláre!" Alebo: "Čo, doláre? Zmeň na marky! Všetky!"
Kto by sa už zajtra pyšne po námestí vykrúcal, ak bude môcť meniť iba euro?
Alebo také hranice.
Vybral som sa pred mesiacom do Poľska. Cez Javorinu, cez hory a doly. Zastavila ma dlhá šora áut. Poslušne stáli Jerzyovia, túlili sa k sebe, auto k autu, jak môj s moju. Čakali disciplinovane, vždy som mal pocit, že tí milí ľudkovia strávili celý život stáním na hraniciach, tiesniac sa v legendárnych stodvadsaťšestkách. I toť. Skúsil som aj ja postáť, po pol hodinke, keď sa ani lístoček nepohol, ma začala riť svrbieť. "Seriem na také Poľsko," ukončil som anabázu severného suseda. Oni vegetili trpezlivo ďalej.
Že je to šok, keď tam nič nebude, potvrdzuje spomienka na vedúceho dovolenkového zájazdu, ktorí v 95. roku, nedôverujúc európskym pomerom, prikázal šoférovi na taliansko-francúzskej hranici, aby len pekne vypol motor, veď kto to kedy videl, len tak cez hranicu prechádzať.
A potom tam stál a stál a stál a bol by stál až doteraz, keby mal šofér viac guráže.
Alebo také dane.
Bolo že to radosti platiť obrovský ansámbel byrokratov. Z čoho tí dobrí ľudkovia žijú, zisťoval som vždy na výplatnej páske. Chápal som aj, že ich je vždy málo a moje dane musia byť väčšie, aby chutilo aj tým, ktorí si pred voľbami vydobili (s mäkkým i) skrátenie pracovného času a zvýšenie dovoleniek v duchu hesla Oddýchnutý a napapaný byrokrat nehryzie.
Prečo o tom píšem?
Lebo toto všetko nám voľby vzali.
(pokračovanie možno nabudúce)
Autor: Peter B. DOKTOR
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
