drevené a kožené bojové štíty. Rozvoj starovekej metalurgie priniesol do vojnovej výzbroje kovové štíty a prilby. Rímski legionári si chránili hruď železnými kyrysmi. Stredovekí rytieri sa celkom ukryli do ťažkopádnych pancierov. Bolo by však omylom nazdávať sa, že osobnú ochranu panciermi vymyslel človek, príroda ho totiž ako v mnohom inom predbehla. Už v prvých pravekých moriach sa mnohé článkonožce, napr. trilobity, chránili pred útočnými nepriateľmi telesným "brnením" z chitínových pancierov, vystužených minerálnymi látkami. Takéto panciere sa zachovali u rakov a krabov, chrobákov a pod. Obrnenie si vytvorili aj viaceré stavovce. Zhruba pred pol miliardou rokov sa v moriach objavili predchodcovia rýb, ktoré nazvali podľa hrubých pancierov na celom povrchu tela pancierokožce. Asi pred 400 mil. rokov ich vystriedali takisto obrnené vývojovo dokonalejšie panciernaté ryby. V druhohorách, nazývaných aj vek plazov, žili na pevnine veľké bylinožravé dinosaury, ktorých ochranou pred dravcami bola hrubá stvrdnutá koža, podobne ako u dnešných nosorožcov. Počas druhohôr sa začal vývoj panciernatých korytnačiek, ktoré prežili do súčasnosti. Treťohory priniesli explozívny rozmach cicavcov, viaceré z nich vytvorili kostené kožné panciere slúžiace na pasívnu ochranu. Z týchto obrnencov sa zachovali šupinatce, rozšírené v južnej Ázii a centrálnej Afrike, a pásavce v tropickej Amerike. Pásavce boli pomenované podľa prstencovitých pásov poskladaných z kostených platničiek. Pásy obomykajú ich telo navzájom sú spojené riedko osrstenou kožou, ktorá umožňuje ich obmedzenú pohyblivosť. Počet pásov je rôzny u jednotlivých druhov, od troch do niekoľko desiatok. Pásavce sa vyznačujú aj dlhou kužeľovito špicatou hlavou so vztýčenými ušnicami. Majú krátke silné nohy, ozbrojené mocnými pazúrmi, ktoré u pásavca veľkého merajú až 12 cm. Dnešné pásavce (21 druhov) sú len zvyškami veľkej skupiny. K vyhynutým druhom patril obrovitý Glyptodon, ktorý dosahoval dĺžku 3 m a výšku 1,6 m.
Pásavce žijú samotársky. Cez deň sa ukrývajú v norách, ktoré si vyhrabali. V noci lovia drobné živočíchy, hlavne hmyz, červy, slimáky a drobné cicavce. Nepohrdnú ani mrcinami. V dôsledku vývojovej primitívnosti majú nedostatočnú schopnosť regulovať svoju telesnú teplotu, pri chladnom počasí upadajú do strnulého stavu. Väčšina druhov rodí dve mláďatá, pásavec deväťpásový ich vrhne štyri rovnakého pohlavia a pásovec sedempásový má dokonca jednovaječné osmorčatá. Vyliahnuté mláďatá majú jemnú mäkkú kožu s naznačenými obrysmi budúceho panciera. Vidieť začínajú v troch týždňoch a dorastajú asi deväťmesačné. Obývajú piesočné oblasti od argentínskych pámp po Strednú Ameriku, len pásavec deväťpásový preniká až do Mexika. Najväčším druhom je pásavec veľký s dĺžkou tela 1,5 m a hmotnosťou 60 kg. Veľké druhy sa pri vyrušení pokúšajú zachrániť útekom, bežia prekvapujúco rýchlo. Malé druhy reagujú na nebezpečie tak, že sa zvinú do dokonalej obrnenej gule, z ktorej nevyčnieva žiadna časť tela. Najmenší z nich pásavec trpasličí meria len 25 cm.
Domorodci prenasledujú pásavce kvôli mäsu. Lovia ich za mesačného svitu pomocou vycvičených psov. Zuby psa nedokážu prehryznúť pevný pancier, preto pes len labami pritláča svoj úlovok k zemi, kým nepríde jeho pán, aby pásavca usmrtil. Pásavce sa dajú chovať v zajatí, kde sa niekedy aj rozmnožujú. V zoologických záhradách najčastejšie vystavujú pásavca deväťpásavého a štetinatého. Sú to značne "tupé" zvieratá, ktoré sa nespriatelia s ošetrovateľom a nerešpektujú ho. Dožívajú sa približne desiatich rokov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
