obsahom je taká zmena charakteru krajiny, s ktorou je porovnateľný iba medzník 1. januára 1991. Vtedy Klaus jedným ťahom devalvoval menu, liberalizoval ceny, mzdy, zahraničný obchod a spustil privatizáciu. Pre značnú časť obyvateľstva, najmä na Slovensku, to bol šok, ktorý napokon viedol k takému výsledku volieb v r. 1992, aký bol.
Situácia je však dnes neporovnateľná. Skoro naisto sa dá povedať, že takýto otras teraz nehrozí. Zmeny, ktoré sa chystajú, už nebudú o zrušení systémových znakov bývalého režimu, ale o odbúraní socializmu v sektoroch, kde prežil navzdory trhovému prostrediu, ktoré sa tu po r. 1991 vytvorilo a existuje. Operovať sa budú predovšetkým verejné financie, zdravotníctvo, školstvo, sociálny systém, dôchodkový systém, štátna správa.
Mnohí ale už ticho upozorňujú, že transformovať to všetko naraz je proste nemožné. Dôvodom má byť odpor širokých vrstiev spoločnosti i silných záujmových skupín. Politici koalície síce dnes majú proti týmto tlakom k dispozícii 78 hlasov, tie však údajne pod náporom verejnosti pomaly "zmäknú". Ako príklad sa udáva Poľsko, kde v r. 1996 tiež konzervatívno-liberálna vláda spustila hneď štyri kľúčové reformy - zdravotníctvo, školstvo, dôchodky, verejná správa. V polovici periódy sa však pod ohromným vonkajším tlakom koalícia roztrieštila, práce sa zastavili a po voľbách skončila pravica mimo parlamentu. Dnes tam vládnu socialisti, všetky zásadné reformy zostali polodokončené a Poľsko práve vyšlo z hodnotenia EK ako najväčšmi zaostávajúca krajina. Ak v EÚ teraz rapídne stúpa nechuť k rozširovaniu, polovicu "cukania" má na svedomí Poľsko...
Exempla trahunt, príklady priťahujú (strašia), ale netreba sa z nich pokakať. Dzurindova partia je vo výrazne lepšej pozícii, než bol Klaus (na Slovensku) v r. 1991 a Buzek s Balczerowiczom v Poľsku °96. Vybavenosť médií vysvetliť nevyhnutné opatrenia, resp. ich dočasné dôsledky, je dnes v SR neskonale vyššia, než bola v oboch predchádzajúcich prípadoch. Niežeby sme na tom boli nejako ideálne, ale vyvolávanie takých pandemických nálad, aké sprevádzali napr. vzostup Vladimíra Mečiara, naozaj nehrozí. Dá sa dokonca akceptovať aj irónia komentátora Slobodnej Európy, ktorý s istou dávkou žalúdočného nechutenstva konštatoval, že médiá sú k novej koalícii nekriticky ústretové. Aj keď situácia bude spieť k istej rovnováhe, je to bonus, ktorý sa ráta. Momentálne si Mikloš a Dzurinda v žiadnom prípade nemôžu sťažovať na akési bezdôvodné šírenie skepsy, čo bola ich korunná predvolebná agenda.
Druhý rozdiel (teda oproti Poľsku), ktorý sa ráta ešte väčšmi, je beznádejná slabosť KOZ. Keby sa vláda s takými tézami, aké boli teraz predstavené, zjavila kdesi inde, odbory by už boli tri dni na nohách a vyháňali ovečky do ulíc. Tu je ticho. Pritom programové tézy otvorene hovoria napr. o prerobení Zákonníka práce a zákonov o štátnej službe a verejnej službe. Teda noriem, za ktoré pred rokom bojoval Saktor, spolu s Magvašim a Koncošom, do roztrhania duše, a ohlasovali ich ako svoje najväčšie víťazstvo.
Bojoval, samozrejme, papuľou. A smiešnymi demonštráciami, na ktoré mu dvakrát prišlo 5 tisíc ľudí. Dnes Mikloš nahlas oznamuje, že musia prísť veľmi rýchle novely, keďže rozpočet na budúci rok neunesie zvýšené výdavky, založené "platovými automatmi" v týchto zákonoch. A Saktor ešte ani nehlesol... Slovenské odbory sú papierové, nevedia hájiť tzv. záujmy svojich členov, keďže socializmus, ktorý majú za svoje krédo, ich samotné vnútorne rozožral a zdevastoval.
Existuje aj tretí dobrý dôvod, prečo by sa nemali diať sociálne protesty či dokonca štrajky, ktoré ohlasujú vo včerajšom SME nemenovaní "odborníci". Jednoducho, hoci Mikloš a spol. avizujú "tvrdé reformy", žiadna neoliberálna revolúcia sa nechystá. Opatrenia, ktoré sa oznamujú, sú síce v európskom kontexte skutočne pravicové (a nie "stredopravé", ako politici podsúvajú), ale v podstate iba toho charakteru, že demontujú socializmus a nastoľujú do ekonomicko-sociálnych vzťahov zdravý rozum. Príkladov je celý rad: Ani zdravotníctvo, ani školstvo sa neplánujú previesť na čisto trhové princípy, pôda sa prevádza do vlastníctva obcí, ale neprivatizuje... Takisto nie je v tézach privatizácia železníc a pošty, ba dokonca ani zvyškových podielov štátu v SPP a ST (aj keď toto sa asi ešte prehodnotí). Vyložene nepravicové a nekonzistentné s inými tézami je, že Mikloš nepočíta s vyrovnaným rozpočtom, ale do konca volebného obdobia iba s "maastrichtským" deficitom do 3% HDP.
Takže žiadnu paniku - aj keby koalícia splnila všetko, čo plánuje, zostane po nej ešte dosť roboty.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
