Kharoshthi, označovaný ako Kharoshthi
Kľúčom k rozlúšteniu boli dvojjazyčné tabuľky. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia urobili vedci na hodvábnej ceste vo východnom Turkestane na krajnom severozápade Číny množstvo senzačných archeologických nálezov. Autorom jedného z nich bol nemecký učenec Albert Grünwedel, ktorý v roku 1906 v jednom jaskynnom kláštore objavil 60 nádherných nástenných malieb zo 6. storočia, znázorňujúcich motívy zo života Buddhu.
Grünwedel tieto obrazy odfotografoval spolu s nápismi, ktoré ich lemovali. Nápisy boli v tocharčine - jazyku, v ktorom je doktor Schmidt svetovou kapacitou. Desiatky rokov ležali fotografie nepovšimnuté v archíve, kým na ne Schmidta neupozornil jeden jeho kolega. Ďalšie písomné fragmenty na papieri, brezovej kôre alebo drevených tabuľkách sa našli v ruinách a v piesku západočínskej púšte Taklamakan. Oázy na hodvábnej ceste mali ako miesta odpočinku pre karavány veľký význam a stali sa z nich kultúrne rozmanité centrá. Vedľa seba tu existovali rôzne jazyky: Napočítalo sa najmenej 17 idiómov v 24 písmach, z ktorých boli viaceré úplne neznáme. Jedným z týchto písiem je aj Kharoshthi.
Existuje iba 20 známych úryvkov, ktoré doteraz odolávali svojmu rozlúšteniu. Neskôr sa ukázalo, že texty sú napísané v dvoch odlišných variantoch. Schmidt rozlúštil už spomínaný variant Kharoshthi-B. Pri "preklade" si vedec pomohol starovekou tabuľkou s účtom za víno, na ktorej boli aj mená. Tabuľka bola zhotovená v dvoch jazykoch - tocharčine a Kharoshthi. Schmidt vytvoril hypotézu, že mená musia byť v obidvoch verziách v rovnakom alebo veľmi podobnom tvare. Táto hypotéza sa ukázala správna a pomôcka na čítanie záhadného písma bola na svete. Abecedné znaky písma Kharoshthi netvoria samostatné písmená, ale celé slabiky, ktoré sa čítajú sprava doľava a podľa zoradenia vznikajú slová s rôznym významom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
