Príslupský, a vráti sa od okna opäť k stolu na ktorom rozvoniava čerstvo uvarená káva. Tohoto tatranského hoteliera svetová tlač nazvala "lietajúcim mágom". Jeho domácky vyrobené rogalo vzlietlo za oveľa horších poveternostných podmienok. Preletelo štátnu hranicu medzi bývalým Československom a Nemeckom, potom ešte pokračovalo v lete asi štyridsať kilometrov do vnútrozemia. "Tento Slovák je záhadnejší ako David Copperfield," píše o ňom Berliner Morgenpost. "Lietajúce čudo" V. Príslupského je uložené v berlínskom múzeu a patrí medzi najvyhľadávanejšie exponáty. "Každý rok miesto, kde som v Nemecku pristál, vykosia a spomínajú...," zamyslí sa pán Príslupský.
Operácia "Dračí dych" je evidovaná v spisoch ŠtB. Bývalý režim nebol mladému ambicióznemu mužovi naklonený. Začína sa ako rozprávka o zázračnej Aladinovej lampe a končí v dnešných dňoch, ako grécka báj o Nemesis. Tieto "príchute" namixovali autori zaujímajúci sa o príbeh slávneho Slováka. Autori, ktorí sa zaraďujú medzi tých, ktorým učarovalo hľadanie štvrtej dimenzie sveta, ktorú tušia kdesi medzi realitou a myšlienkou.
Svetoznámy filmový režisér Steven Spielberg, autor filmov ocenených Oscarom a Zlatými glóbusmi, prejavil záujem o životný príbeh odvážneho Slováka Prísľubského. Nemusí to byť hneď taký kasový trhák ako E. T. alebo príbehy Indiana Jonesa, ale "ľudská dráma "chlapíka z Európy" isto zaujme.
"Čas je liekom na dávne krivdy, ale aj semenom vesmíru," stavia sa tento nevšedný muž do polohy filozofa, ale šibalsky vykrútené fúzy hovoria o čomsi inom. Záujem amerických filmárov inšpiroval V. Prísľubského, aby začal písať svoje spomienky na minulosť. Na jeho pracovnom stole hoteliera sa zrazu objavila "čudná" literatúra, veľmi podobná tej, ktorú pred mnohými rokmi mal na stole iný hotelier, kozmofantasta E. von Däniken. "Pravda o mojom príbehu sa neodohrala kdesi na druhom brehu vesmíru, ale tu, na našej Zemi. Ja sám si istú sekvenciu z reletu štátnej hranice neviem vysvetliť, práve tak, ako iní odborníci na neznáme javy," zamýšľa sa ďalej pán Príslupský. Opäť vstáva od stola, prikročí k oknu a viac pre seba zašomre: "Určite by nevzlietlo..." Svedkovia, piloti a letecká ochrana štátnych hraníc, ktorí sa zúčastnili prenasledovania "narušiteľa" vzdušného teritória jednoznačne potvrdili, že v určitej fáze letu mu musel pomôcť ak nie sám Pán Boh, tak určite nejaká "neznáma sila s mimoriadne vyspelou technikou..." Nepredbiehajme však sled udalostí. Rozpráva sám aktér príbehu...
Spomínam si na vysoké vrcholce jedlí v pohraničnom pásme úseku Hozelec (ČR), sotva na dostrel od Domažlíc, ktoré vrhajú dlhé tiene. Pripomínajú akúsi ťaživú predtuchu zla. Počasie je čoraz horšie, vietor silnie. Pohraničná stráž postupuje po vytýčenom azimute. Niekoľko krokov pred ozbrojenými mužmi v zelených maskáčoch pobehuje služobný pes. Ňufák pri zemi, uši nastražené. Zrazu sa psovi zježí srsť. Nad vrcholkami stromov sa mihne tmavý tieň pripomínajúci predpotopného vtáka. Lenže netvor vydáva aj zvuk, rapot, pripomínajúci porúchanú pílu...
Sen a skutočnosť
Počas mnohých bezsenných nosí si spomínam na túto krátku sekvenciu z môjho života. Neraz už neviem určiť, kde postaviť plot, ktorý by oddeľoval realitu od predstáv.
Narodil som sa 22. januára 1948 v Klokočove na východe Slovenska. Mojim životným snom bolo stať sa pilotom. Žiaľ, osud zariadil všetko úplne inak. Najprv to bola poľnohospodárska škola a potom som začal pracovať ako čašník v Michalovciach, neskôr ako vedúci hotela v Sabinove.. Tu sa však už začali v roku 1972 moje problémy. Lysá na Drienici sa len tak hemžila tajnými i uniformovanými príslušníkmi polície. Robili rôzne ponuky a návrhy na spoluprácu. Rezolútne som ich odmietol. Nejaký čas bol pokoj, ale potom na mňa úplne bez príčiny zanevrel predseda mestského výboru KSČ. To stačilo k tomu, aby som okamžite stratil zamestnanie. V roku 1978 som sa pobral hľadať prácu inde. V Spišskom Podhradí som pracoval tri roky. Výsledky vynikajúce, ľudia spokojní, iba Štátna bezpečnosť (ŠtB) ma objavila, a tak som musel ísť ďalej. Samozrejme, všetko na základe "dobrovoľnosti".
Našiel som si ďalšie pracovisko v Tatranských reštauráciách. Pracoval som ako vedúci vo Veľkom Slavkove. V tých časoch to bol schátralý a na zánik odsúdený podnik. Po niekoľkých mesiacoch sa však stal vyhľadávaným a obľúbeným miestom ešte aj pre náročných zahraničných hostí. Mesačný obrat stúpol o takmer 200 percent. Pomaly som začal zabúdať na eštebákov a ich hnusné požiadavky zrádzať hostí. Zaujímalo ma, ako sa pracuje v zahraničí, aké poskytujú služby, aby sa takto zvýšil turistický ruch. Vybavil som si cestu do Rakúska. Polícia mi však študijnú cestu v roku 1980 nepovolila. Zbadal som, že ma primitívne sledujú.
Drápy červenej mafie
Čašníci a kuchári v Tatrách mali svoje mužstvo v stolnom futbale. Vyhrali celoslovenský pohár a za odmenu sme mali ísť do Talianska. Mňa však ako vedúceho mužstva nechceli pustiť. Mužstvo sa rozhodlo bezo mňa nevycestovať. Súdruhovia museli kapitulovať, a tak sa cestovalo. Vzorne sme Slovensko reprezentovali a všetci sa v poriadku vrátili domov. Natešení z úspešnej reprezentácie sme v mojej vinárni usporiadali malú oslavu. Zrazu pristúpil ku mne akýsi muž v civile a pýtal si občiansky preukaz. Nahnevalo ma to, veď som tu doma, každý ma pozná, je to moje pracovisko, a on iba hudie svoje. Postavil som sa, veď som v práve. On ma však udrel, a tak sa začala bitka. Iba neskôr som pochopil, že to bola zo strany ŠtB sprostá provokácia. Zrazu som si uvedomil, že títo darmožráči ma celých päť rokov bezdôvodne tyranizujú. A bitka pokračovala. Výsledok, celých osem mesiacov som bol vo vyšetrovacej väzbe (1984). Po prepustení som bol pod stálou kontrolou. "Nenápadní" muži režimu sedeli v mojej reštaurácii, jedli, pili, neplatili. Takto vykonávali svoju zodpovednú službu v prospech socialistickej vlasti a spoločnosti. Z času na čas ma predvolali na súd do Popradu alebo Michaloviec. Za každú cenu mi chceli čosi prišiť. Na provokácie som už nenaletel. Hrozilo mi, že ma opäť zatvoria. Nie, povedal som si, súdruhovia, by ma do basy už viac nedostanete. A tak sa zrodilo rozhodnutie skutočne ujsť pred komunistickým terorom za hranice...
Lietajúce "čudo" štartuje...
Treba pripomenúť, že v sedemdesiatych rokoch rogalo na Slovensku nebolo bežným prostriedkom na lietanie. Zvlášť sa to dalo konštatovať o lietajúcom "predmete", ktorý dvaja dobrí kamaráti vyrobili prakticky na kolene v garáži. Započúvajme sa však do druhej časti rozprávania V. Prísľubského.
Rozobraté "čudo" sme naložili do auta a vydali sa na cestu k štátnym hraniciam. Celé dva dni sme hľadali vhodné miesto k štartu. Nakoniec sa nám pozdávala dlhá lúka neďaleko Domažlíc. Na konci lúky rástli síce stromy, čo znamenalo, že rogalo tu musí nabrať výšku, inak narazí do konárov a všetkému je koniec. Je zaujímavé, že dvoch mužov manipulujúcich s takým zvláštnym predmetom si nikto nevšimol. Rogalo však pripomínalo skôr kosačku na trávu ako čosi, čo môže vzlietnuť. Nemal som žiadne skúsenosti s lietaním. Kto však zaváha..., veď to poznáte. A tak som nasadol a naštartoval. Motor naskočil. Nohou som pridal plyn a zaradil rýchlosť. Rogalo poskočilo dopredu. Lúka bola čoraz kratšia. Stromy sa približovali veľkou rýchlosťou. Tušil som koniec a zavrel oči. Keď som ich otvoril, hlboko pod mojimi nohami som videl traktoristu ako orie a s otvorenými ústami sa díva hore. Môj priateľ nasadol do auta a rýchlo odchádzal z miesta štartu. Za chrbtom som mal stromy a koniec lúky. Prvá myšlienka mi prebleskla hlavou podarilo sa, letím, letím. Do tváre mi dul silný vietor a zrážal k zemi. Akoby to ani nebol vietor, ale predĺžené drápy komunistickej mafie. Dole, ani za boha...! A tak drak narážal na vietor, klesal a dvíhal sa nad lesným masívom a predieral sa smerom k západu slnka...
Záhada "Dračieho dychu"
Rogalo prelietava asi 150 metrov nad vrcholkami štíhlych jedlí. Štátna hranica nemôže byť ďaleko. Odvážny utečenec v tejto chvíli pripomína frátra Cypriána, múdreho kamaldulského mnícha, ktorý si sám zostrojil krídla a podľa legendy prelietaval z Troch korún ponad Dunajec...
Ako sa však ukáže, tento let je oveľa riskantnejší a záhadnejší. Pozemné hraničné hliadky vyhlasujú bojový poplach. Z neďalekej základe štartujú tri tryskové Albatrosy. Rozkaz pre pilotov je jasný. Zraziť narušiteľa štátnej hranice k zemi. Za každú cenu! Albatrosy sa stočia a nalietavajú smerom k rogalu. Cieľ sa pohybuje pomaly, lietadlá ho minú. Vzdušný vír zráža rogalo k vrcholkom stromov. "Nohami som narážal na vrcholce jedlí...," spomína V. Prísľubský. Piloti začali paľbu. Prelietavali nad rogalom a sprevádzala ich dlhá ohnivá šnúra palubných guľometov. Jedno lietadlo za druhým, a to sa opakovalo na trase dlhej asi desať kilometrov... Minúty plynú ako osudové vody mýtickej rieky Léthe. Pred utečencom sa objaví vrcholec hory Cherkov a údolie zvané "Dračí dych". A tam, za pásom temnejúcich vrcholkov Cherkova by už malo byť Nemecko.
Po neúspešnej guľometnej paľbe tryskáče začali strieľať rakety. Streli leteli blízko rogala a vydávali kvílivý akoby ľudský hlas. Je otázkou minút, kedy utečenec dostane konečný zásah. A bude to posledné dejstvo tragédie jedného slovenského utečenca...
V tom pilot zmietajúceho sa rogala zbadá nad sebou silnú žiaru. Slnko už zapadlo, uvedomuje si, ale udalosti dostávajú rýchly spád. Žiarivý nehybný predmet vypúšťa lúče svetla, v ktorých sa rakety jednoducho strácajú. "Videl som úplne jasne a zreteľne, ako jedno zo stíhačiek vystrelilo ďalšiu a ďalšiu raketu. Sykot, kvílenie a záplava tepla smerovali presne na mňa. Rakety však nepreleteli svetielkujúcim lúčom. Aj ďalšie dve lietadlá na mňa pálili. Bolo vylúčené, aby takýto cieľ netrafili. A predsa sa to stalo," uvažuje zamyslený V. Príslupský...
Zaskočení profesionáli
Komunistickým režimom bezdôvodne terorizovaný V. Príslupský bez akýchkoľvek poznatkov o lietaní, aerodynamike a obsluhe čohosi, čo pripomínalo rogalo, za 65 minút letu 18. mája 1987 preletel 25 km nad územím bývalého Československa a nad územím Nemecka 51 km. V hotelovej izbe, kde predtým býval, zanechal fľašu slivovice a lístoček: "Vypite to na moje zdravie".
K rogalu, ktoré je hlavnou atrakciou berlínskeho múzea, je priložená kompletná dokumentácia, ako aj výstrižky popredných svetových magazínov, ktoré opisujú let odvážneho Slováka Prísľubského. Reiner Schelenberg, veliteľ policajného inšpektorátu v Rodingu, keď si prezrel lietajúci predmet, na ktorom priletel tento sympatický chlapík z Východu, s prekvapením spľasol rukami a dlho, predlho neveriaci krútil hlavou. Sám kedysi aktívny pilot nedokázal pochopiť technické a praktické možnosti letu. V. Príslupský musel návštevníkom múzea vysvetľovať, ako sa toto domácky vyrobené čudo riadi presúvaním váhy tela. Má dvadsať konských síl, priemer vrtule je 60 cm...
"Neuveriteľné, čo tí Slováci dokážu. Tento prelet sa musí zapísať do histórie, nielen pre hrdinstvo a odvahu človeka, ale aj preto, že dodnes je zahalený tajomstvom. Čudné úkazy v pohraničnej oblasti Nemecka mali predsa viacero svedkov," povedal vtedy pán Schelanberg novinárom. "Dvadsať rokov slúžim na štátnej hranici vo Furth in Walde, ale na takomto zázraku z neba a za takého nebeského ohňostroja k nám ešte nikto nepriletel. Tá čudná žiara nad horizontom bude vecou skúmania odborníkov na identifikované lietajúce predmety," komentoval udalosť pán Eberhard Pilz, prvý policajný komisár a šéf inšpekcie štátnych hraníc a člen IFO (Identifikované lietajúce predmety...)
"Európa si Slovákov váži...,"
tvrdí V. Príslupský. Vieme, má pravdu. "Moje rogalo bolo identifikované už za letu. Obrazovky radarov ho zachytili takmer hneď po štarte a v prvých fázach letu. Záhadou ostal iba neobyčajne silný zdroj svetla, alebo skôr žiary nad temnejúcim obzorom v smere môjho preletu. A práve táto okolnosť môjho letu, ktorá inak má viacerých očitých svedkov, zaujala filmárov. Teraz, keď si na tie udalosti po odstupe rokov spomínam, jasne si pamätám na ženičku v kroji, ako so zmesou zdesenia, údivu, ale i zvedavosti sleduje môj prílet. Pomaly spúšťam stroj k zemi. Rogalo niekoľkokrát poskočí a potom ostane stáť. Tá ženička stojí ako prikutá. Spýtal som sa jej: "Som v Nemecku?" Neodpovedala. Uvedomil som si, že v rozčúlení som k nej prehovoril po slovensky a to ešte šarišským nárečím. Otázku som zopakoval po nemecky. Potom pribehol akýsi chlapec a ďalší ľudia. Pozvali ma na neďaleké gazdovstvo a boli ku mne milí a pozorní. Na druhý deň ma pán Hans Fink odprevadil na policajný inšpektorát do Rodingu, kde som oficiálne požiadal o politický azyl. Bol mi udelený. Dostal som prácu ako čašník, neskôr ako zástupca riaditeľa veľkého reštauračného zariadenia. Darmo, všade v Európe si Slováka, jeho pracovité ruky i um, vážia. Každý rok miesto na lúke kde som pristál vykosia a spomínajú..."
Po politických zmenách som sa vrátil na rodné Slovensko. Som v spojení s viacerými Slovákmi, ktorí však ešte stále s návratom váhajú...
Americkí filmári ma hľadali v Berlíne, potom v Košiciach. Iba vďaka redaktorovi bývalých Východoslovenských novín ma našli v Tatrách. Prv som ponuku k natočeniu filmu o mojom úteku za hranice odmietol. Neskôr som súhlasil. V súčasnosti začínam písať svoje spomienky na minulosť...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
