Jozefa Plachého, bývalého bežca na stredných tratiach
1.Existuje udalosť, jav alebo vec, ktorú si dodnes nedokážete vysvetliť?
- Šport je niečo, v čom sa takéto veci vyskytujú. Mne osobne sa niečo také stalo v roku 1972 na olympiáde v Mníchove. Bol som v najlepšej forme, bol som pripravený najlepšie, to viem určite, mohol som ísť za olympijským zlatom a kvôli mojej chybe som sa nedostal do finále. Ako som tú chybu spravil...
2.Kto a kedy za vás ťahal horúce gaštany z ohňa?
- Ja som nebol takým typom, ktorý by, ako by som to nazval bol slušný či poslušný. Ale pozrite sa, taký slušný človek nemôže v živote nič dokázať. A ja som, a to bolo za komunistov, bol stále v nejakom "prúseri". A tie horúce gaštany musel stále niekto za mňa vyťahovať. Raz tréner, raz funkcionári, raz zväz, raz súdruh Himl. V sedemdesiatom šiestom som odišiel od olympijskej výpravy v Montreale. Nepostúpil som do finále, tak som sa potreboval odreagovať. Dva dni som bol preč, urobil som si výlet k Niagarským vodopádom. Pritom viete, aké to bolo. Vo výprave sa zrazu objavilo pár ľudí, dávali na nás pozor, aby sme nevybočili. Mali sme takých "kamarátov", ktorí na nás dohliadali. A ja som stále niečo vyparatil, stále mi niečo hrozilo. Ale stále ma potrebovali, takže sa to nejako užehlilo. Bolo to ľahšie i preto, že som dosahoval dobré výsledky. Takže sa mi stále odpúšťalo.
3.Ak by ste sa mohli prevteliť, kým alebo čím by ste chceli byť v budúcom živote?
- Ja som so svojím životom spokojný. Dosť som sa nadrel, ale ďakujem pánu bohu za to, že som mohol robiť to, čo som robil a mohol som niečo dokázať. Takže: keby som takú možnosť mal, určite by som robil to isté. Aj keď by som to možno robil trochu inakšie. Šport, ktorý som však robil, bol drsný, tvrdý, ale bolo to krásne. Nerobil som to len pre seba, pre mňa bolo nezabudnuteľné, že keď som vyhrával v dobe, keď ešte televízory neboli takou samozrejmosťou, tak ľudia stáli pred výkladmi a fandili mi. A možno išli na druhý deň spokojnejší a veselší do práce. Mne robilo radosť, keď mali ľudia radosť. Len škoda, že šport sa nedá robiť až do dôchodku...
4.Čo vám zabudli dať sudičky do vienka?
- Nikto nie je dokonalý. Mne asi chýbala väčšia trpezlivosť, aj keď by to museli posúdiť iní. A som narodený v znamení Ryby. A Ryba, na ňu pôsobí Neptún, je taká zvláštna, nik jej nerozumie. A ja som bol taká Ryba, ktorá stále plávala proti prúdu...
5.Kedy ste mali zo seba najlepší pocit?
- Samozrejme, že vtedy, keď som vyhral dôležité preteky. Či to boli preteky v USA alebo majstrovstvá Európy. Alebo medzikontinentálne preteky v Stuttgarte, kde som za Európu štartoval proti Amerike a bol som vyhlásený za najlepšieho atléta stretnutia. Alebo keď som bol piaty na olympiáde a vytvoril som juniorský európsky rekord na 800 metrov, bolo to 1:45,9 min.
6.Čo vás otravuje?
- Hlúposť. Hlúposť ľudí. Nikdy som nekategorizoval ľudí podľa toho, či sú robotníci alebo bankári. Môj otec bol robotník. Delil som ľudí na hlúpych a tých, ktorí takí nie sú. Neznášam nenávisť, ohováranie, závisť, čo tu funguje a je tu zakorenené. A neznášam to, keď si niekoho nevážime. Čo tu tiež existuje. Všetci ľudia na tejto Zemi sú si rovní bez ohľadu na to, čo robia. Ja by som chcel, aby si ľudia dokázali vážiť toho, kto niečo robí poctivo, či je to zametač ulice alebo športovec. Dúfam, že raz aj tu bude taká tolerancia...
7.Kedy ste zažili najväčšie prekvapenie?
- Veľkých prekvapení som zažil veľa. Nedá sa to tak jednoznačne povedať. Bol som prijatý na Hrade - Smrkovským a Dubčekom. Alebo jeden moment, keď nadšení ľudia tlačili autobus, v ktorom som bol. Alebo Stuttgart, ktorý som už spomínal. Vyhlásili ma za atléta stretnutia Európa - Amerika, čo mnoho ľudí možno nedocenilo. Bola to veľká vec, s množstvom olympijských víťazov a môj výkon vyhlásili za najlepší. Bolo to pekné. Ale krásne bolo i moje prijatie doma v Košiciach. Posedeli sme v mestskej vinárni, športoval som za VSŽ, ocenili ma aj tam. Mňa dokonca vyhlásili za najlepšieho pracovníka VSŽ, to bolo prekvapenie (smiech).
8.Na čo by ste sa nikdy nedali nahovoriť?
- Na anaboliká a nedal by som sa nahovoriť na drogy. Na to, čo dnes ohrozuje mládež a ľudí.
9.Zažili ste situáciu, keď vám zostal rozum stáť?
- Zažil. A dosť často. Opäť to bude súvisieť s ľudskou hlúposťou. Ale s tým sa stretávate často... A nemusí ísť o veľké veci, môže ísť aj o tie malé. Ja si život delím na veľké a malé veci. Alebo na tie, ktoré sa dajú riešiť rýchlo, zatiaľ čo tie veľké sú také, keď niekomu zomrie niekto blízky.
10. Kedy ste mali chuť prepadnúť sa pod zem?
- Takýto pocit som nemal, ja som bol na tomto svete vždy rád (smiech). No, niekedy som mal podobný pocit, ale nie taký, že by som sa chcel prepadnúť, ale skôr taký, že som sa chcel niekde stratiť. Ja som bol taký typ, že keď som prehral, tak som niekam zaliezol - a keď som videl, že mám inú šancu, tak som vyliezal. S tým, že chcem niekoho poraziť, vrátiť mu to, byť lepší. Dosiahnuť výsledky. Nie vykladať po novinách, že ja niečo viem a dokážem, len mi to nevyšlo preto a preto. To je zbytočné, ide o výsledky!
11. Čo vás privádza do zúfalstva?
- Momentálne nič. Ale mňa do maximálneho zúfalstva priviedol Kubánec Juantorena. V sedemdesiatom šiestom. Vtedy som chcel nechať šport. Čo on so mnou urobil v tom Montreale! Keď zabehol tú štvrťku a mne dal 18 metrov, tak som si povedal, že nemá význam robiť šport. Potom som sa otrepal a povedal som si: dobre, nebudem robiť osemstovku ale tisícpäťstovku. Nakoniec sa mi niečo splnilo do roka a do dňa. Na mítingu v Zürichu som Juantorenu porazil na 800 metroch a na tej trati potom skončil on! Ono sa to všetko mení, raz ste dole, raz hore.
12. Máte na niečo obe ruky ľavé?
- Ani nie. Nechcem sa chváliť, ale ja som taký všestranný. Viem robiť manuálne a baví ma to. Ale predsa! Maľovanie. Ja síce viem aj maľovať, mám vychodenú strednú priemyslovku v Košiciach, takže to kreslenie bolo súčasťou môjho štúdia. Ale nevedel by som namaľovať žiaden obraz. Taký, aby na ňom bola nejaká tvár, postava alebo krajinka. Možno by som namaľoval niečo také moderné, také dnešné umenie, čomu nik nerozumie. To by som možno dokázal (smiech).
13. Kedy vo vás zomrelo dieťa?
- Ten bod, v ktorom sa to stalo, si presne nepamätám. U mňa to prebehlo akosi prirodzene. Moja mamka bola v domácnosti, otec bol murár a o športe nič nevedel. Boli sme chudobnou rodinou, nikdy neboli peniaze. Na školu, základnú, strednú ani vysokú, ale vyštudoval som právo na Karlovej univerzite. A život som si robil vždy sám, aj tieto veci som dosahoval sám. A preto hovorím, že tí, ktorí pochádzajú z chudobnejších pomerov, majú možno väčšiu šancu preraziť životom. Ale kedy som cítil, že už nie som dieťa, to povedať neviem. Aj pre to, čo som spomínal...
Autor: mst
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
