(december 2000). Tá - okrem iného - stanovuje aj inštitucionálne podmienky rozšírenia EÚ. Ak Íri aj tentoraz povedia "nie", ako na prvýkrát, ohrozené je pokračovanie integračného procesu. Tu sa téma dotýka aj Slovenska.
Jedno veto členskej krajiny EÚ veru stačí, aby celá zmluva spadla pod stôl. V dôsledku obáv z tohto vývoja zažíva Írsko už dva týždne nájazdy europolitikov, ktorí vedno s domácimi vládnymi elitami presviedčajú občanov o výhodnosti zmluvy. Obraz to nie je vonkoncom príťažlivý. Na Írov sa vyvíja priamočiary nátlak, že ak nepovedia "áno", ponesú zodpovednosť dobreže nie za kolaps myšlienky zjednotenej Európy, za zbrzdenie všeobecného pokroku a bohviečo ešte. "Ak nebude zmluva ratifikovaná, čelíme nepredvídateľnej a bezpríkladnej kríze", odkázal do Dublinu napríklad dánsky premiér Rasmussen.
Má pravdu, ale iba čiastočnú. Hoci sa v poslednom čase vyrojili všelijaké fámy o "pláne B" a pod., faktom skôr bude, že Brusel nemá pripravený žiadny alternatívny scenár. Na strane druhej, prípadným írskym "nie" proces rozšírenia určite nekončí, bol by iba zbrzdený. Teda avizovaný (ale zatiaľ ZÁVÄZNE nesľúbený) termín 1. január 2004 by sa asi posunul o rok či dva. Zmluva z Nice by sa musela renegociovať, prípadne roztrhnúť na dve časti.
Dá sa teda spokojne povedať, že obrovský tlak na Írov, miestami hraničiaci až s psychologickým vydieraním, nie je celkom kóšerný ani opodstatnený. Hoci, špeciálne na Slovensku (cca 75-percentná podpora), sa na úniu veľmi tešíme, odklad by bol iba nepríjemnosťou, ale určite nie národnou tragédiou. Nevraviac o susedoch ako Česko a Poľsko, kde vstup nemá momentálne ani 50-percentnú podporu.
Masážne metódy, ktorým sú vystavení Íri, nesvedčia dvakrát o vyspelej eurodemokracii. To je zvláštna téma, hodna samostatnej štúdie. Zdá sa ale, že koncentrovaný nápor na Írov má ešte aj skrytý zmysel. Írska referendová kauza totiž nie je zďaleka jediná, ktorá potenciálne ohrozuje rýchle integračné tempo. Treba natvrdo povedať, že hoci od nemeckých volieb, na ktoré sa doteraz všetky odklady zvádzali, ubehol už pomaly mesiac, stále absentujú vnútri samotnej EÚ dohody ako o financovaní rozšírenia, tak aj o (ne)reforme nešťastnej agrárnej politiky. Presne tento týždeň poskytli agentúry napr. ďalšiu "veselú" správu, že na osude farmárskych dotácií sa dvaja kľúčoví hráči, Nemci a Francúzi, opäť nedohodli. Takže rozuzlenie sa dá čakať až na riadnom summite v decembri. Ak sa ho nedočkáme, pôdohospodárska kapitola sa s kandidátskymi štátmi jednoducho neuzavrie. Resp. ak áno, tak za tých najnevýhodnejších podmienok, ktoré musia uspokojiť ako nemeckú predstavu, že viac už doplácať proste nebudú, tak francúzsku predstavu, že platby novým členom nemôžu pripraviť ani o jedno unijné euro ich vlastných farmárov.
Jednoducho, veľký poprask okolo írskeho referenda je akoby umelou hmlou, ktorá má milosrdne zahaliť neschopnosť doladiť vnútorné podmienky rozšírenia. S blízkym mimoriadnym summitom (budúci týždeň) pritom stúpa nervozita aj v niektorých členských štátoch - viď udalosti v Holandsku. Nie je náhodou, že vyhlásenie troch (bývalých) vládnych strán o nepripravenosti Poľska, Lotyšska a Slovenska vstúpiť do EÚ sa zrodilo v štáte, ktorý patrí spolu s Nemeckom a tromi-štyrmi ďalšími medzi menšinu tzv. čistých platičov. Disonantné tóny rezonovali v tomto týždni už aj na zasadaní doteraz vysoko prointegračnej belgickej vlády. Vyzerá to tak, že čím bližší je termín definitívneho rozhodnutia, tým akútnejšie začína mnohým, ktorí veľké prerozdeľovanie v rámci EÚ financujú, dochádzať, že pekný projekt je jedna vec, a platiť ho z vlastného vrecka úplne iná.
Dávnejšie sme to už napísali, a dá sa len zopakovať: Keby sa Íri v sobotu opäť zasekli, pre mnohé vlády v EÚ by to znamenalo skôr vyslobodenie. Už prostý fakt, že najdôležitejšia téma financovania sa dohaduje na poslednú chvíľu, je jasným argumentom, že veľký integračný projekt nie je dobre pripravený. K tomu ešte - pod čiarou - pripomeňme vládny program staronovej nemeckej koalície, ktorého "vulgárny keynesianizmus" (Neue Zürcher Zeitung) fakticky predznamenáva pomalý rozklad európskej menovej únie.
Po referende budeme všetci múdrejší. Bez ohľadu na jeho výsledok však z posledného vývoja vyplýva pre Slovensko vážna výzva prudko vylepšiť plnenie nielen nesplnených, ale už aj "odfajknutých" kritérií. Signály totiž ukazujú, že rovnako dobre, ako veľký tresk 1.januára 2004, môže byť riešením aj odklad, ale aj prijatie menšieho počtu najlepšie pripravených adeptov. To sú opcie, dnes len o málo menej pravdepodobné, než tá dlhodobo avizovaná.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
