pagyrus, ktorá rastie na zamokrených lokalitách v oblasti Nílu v Egypte. Stal sa predchodcom pergamenu a dnešného papiera. Pripisuje sa mu dôležité miesto v histórii vývinu písma, písomností a kníh.
Z tuhých stoniek papyrusu, ktorý je vysoký vyše troch metrov, sa sušením a rezaním po dĺžke vytvárali plátky (pásiky). Špeciálnou ihlou sa z rastliny vyberala dreň. Vytvorené pásiky (plátky) sa potom naklepávali a lisovali na pásiky až 8 cm široké a krížnym spôsobom sa preplietali ako tkanina. Vytvorený pletenec sa znova utláčal a lisoval. Výsledným produktom celého procesu bol pruh papyrusu o šírke 15 18 cm, dlhý 2 3 m na ktorý sa potom písalo. Oproti pergamenu a dnešnému papieru mal nevýhody v tom, že bol veľmi krehký, ľahko sa lámal a znehodnocoval. Manipulácia s ním musela byť veľmi citlivá a opatrná.
Vynález papyrusu sa datuje do r. 2200 1500 pred našim letopočtom. Písalo sa na ňom prakticky až do konca tretieho storočia nášho letopočtu. V tom čase knihy mali podobu zvitkov, ktoré sa vkladali do zvláštnych puzdier (obalov) nazývaných rotuly. Rotuly so zvitkami sa uskladňovali v knižniciach k tomu prispôsobených. Do dnešných čias sa zachovalo len veľmi málo písomností na papyruse. Alexandrijská staroveká knižnica v 3. storočí pred n. l. patrila k najväčším knižniciam sveta a bolo v nej až 700 000 rotúl. Medzi veľké knižnice patrila aj knižnica v Pergane, v ktorej bolo až 200 000 zvitkov v rotulách.
V7voj látok potrebných na písanie pokračoval a papyrus postupne nahradil nový vynález, nový materiál pergamen. Vynájdený bol v Malej Ázii v meste Pergame. Na písanie ho využívali už Rimania a nazvali ho membrana. Do Európy sa jeho výroba dostala v 3. 4. storočí n. l. Pergamen sa vyrábal z kožiek oviec, kozliat a teliat. Zo zabitých zvierat sa sťahovala kožka, ktorá sa niekoľko dní máčala v roztoku vápna. Po vyluhovaní sa z kožiek ešte odstraňovali zvyšky mäsa, srsti, blany a iné nečistoty a opäť sa namáčali v roztoku vápna. Potom sa kožky naťahovali na drevené rámy, kde sa sušili. Ich povrch sa ešte upravoval z jednej, alebo z obidvoch strán. Záviselo to od toho, či sa malo písať na jednu alebo obidve strany pergamenu. Povrch pergamenu musel byť hladký a vhodný na písanie. Na jeho povrch sa nanášala pemza a tiež krieda. Pôvodná farba pergamenu bola nažltlá, ale pergamen sa dal farebne upravovať v rôznych odtieňoch.
V ranom stredoveku pergamen vyrábali mnísi v kláštoroch, až neskoršie remeselníci, ktorí si zakladali cechy pergameníkov.
Výroba pergamenu má svoju tradíciu a históriu aj v šarišských stredovekých mestách, najmä v Bardejove a Prešove, kde sa zachovali niektoré historické dokumenty o jeho výrobcoch. V roku 1431 1434 býval v Bardejove na ulici Raufgasse pergameník. Ďalší v Bardejove v roku 1456 1459 sídlil v Kleinzeile. Istá vdova po manželovi pergameníkovi bývala v Bardejove v roku 1473 1477. S remeselníkom pergamistom sa stretávame aj v Prešove, ktorý tam žil a pracoval v rokoch 1480 1490, ale bližšie informácie o ňom sa zachovali.
Už v 12. storočí si v Európe začal raziť cestu nový vynález na písanie papier. Bol to veľký pokrok vo vývoji písma, písomníctva a kníh. Do Uhorska a do Šarišskej župy sa výroba papiera dostala o niečo neskôr, ako do západnej Európy. Nastávalo obdobie, kedy pergamen začal strácať na svojej popularite a postupne ho začal nahrádzať papier. Proces prechodu nebol jednorázový a jednoznačný. Určitý čas sa používali obidva materiály. Spočiatku sa papier dovážal, ale neskôr sa začalo s jeho výrobou aj na našom území. Pergamen sa na našom území používal až do konca 18. storočia, ale jeho výroba úplne nezanikla. Vyrába sa ojedinelo aj dnes a používa sa na zhotovenie vzácnejších písomných dokumentov a na opravu archívnych materiálov písaných na pergamene.
Papier sa čoraz viac začal uplatňovať na rôzne písomné prejavy, najmä knihy. Oproti pergamenu je jeho výroba oveľa lacnejšia rýchlejšia, ale dá sa aj lepšie uplatniť v tlačiarenskej výrobe.
Ručná výroba papiera má už čoskoro dvetisícročnú históriu. Prebiehala postupne a preto sa papier využíval s pergamenom, kým nadobudol jednoznačné uplatnenie. Prví ho začali vyrábať v Číne v roku 105 n. l. Vtedy pri jeho výrobe sa používala kôra moruše a niektoré vlákna iných rastlín. Z Číny sa jeho výroba rozšírila po celej Ázii a cez Arábiu do oblasti Stredozemného mora. V 9. storočí už poznali tajomstvo jeho výrobu v Grécku a Taliansku. V 12. storočí sa začala jeho výroba v Španielsku, Francúzsku a Taliansku. Odtiaľ sa začal vyvážať do celej Európy a tak sa dostal aj do Uhorska a na územie Slovenska. Prvá papiereň v Čechách vznikla pravdepodobne už v roku 1370 v Aši pri Chebe a v 15. storočí v Zbraslavi pri Prahe. Do 16. storočia spadajú aj začiatky prvých prevádzok ručnej výroby papiera na Slovensku, ktorá nekryla jeho narastajúcu spotrebu. Papier sa musel dovážať zo zahraničia. Najstaršia prvá papierová listina napísaná na Slovensku je list kardinála Genteliho z roku 1309 alebo 1310. List bol napísaný v Bratislave sedmohradskému biskupovi Benediktovi. V 15. storočí sa už celá administratíva uskutočňuje len na papieri, ale stále z používania nebol vylúčený pergamen. Papier sa na naše územie začal dovážať za panovania kráľa Karola Róberta z Anjo a jeho dodávateľmi boli benátski a janovskí kupci. Neskôr sa papier dovážal zo Španielska, Portugalska a Francúzska prostredníctvom viedenských obchodníkov. Významné miesto vo výrobe a dodávke papiera do Uhorska postupne nadobudlo Južné Nemecko a dôležitú úlohu v tomto procese zohrala známa firma Fuggerovcov. Koncom 16. storočia začal slabnúť obchod s papierom s Francúzskom, Talianskom a Nemeckom a častejšie sa objavoval papier vyrábaný v Čechách (Jihlave, Opave, Benešove, Litoveli), potom v Sedmohradsku a Poľsku. Na Slovensku sa začali objavovať prvé remeselné dielne pre ručnú výrobu papiera začiatkom druhej polovice 16. storočia. Pravdepodobne prvá továreň na ručnú výrobu papiera bola postavená za hradbami mesta Levoče už v roku 1530, ale asi ešte v tom istom roku bola zničená. Z tohto obdobia je aj prvá zmienka o ručnej výrobe papiera v Bardejove. Dovoz papiera začala nahradzovať vlastná výroba. Až v 18. storočí sa Slovensko stalo sebestačné vo výrobe papiera a začal sa vyvážať. Najprv do Budapešti, Miškolca, Debrecína a postupne za hranice Uhorska.
Od prvej ručnej výroby papiera až po strojovú výrobu v polovici 19. storočia uplynulo čoskoro štyristo rokov. Na území dnešného Slovenska za toto obdobie pracovalo 105 takýchto papierní. O mnohých sa zachovali vzácne archívne dokumenty, ale po mnohých ako keby sa zem zľahla a ostali len ústne podania a spomienky staršej generácie. Je potešiteľné, že ručná výroba papiera sa najrýchlejšie rozvíjala práve na východnom Slovensku a predovšetkým v Spišskej, Šarišskej a Gemerskej župe. Oveľa menej papierní pracovalo v Abovskej a Zemplínskej župe.
V ďalšom príspevku priblížim predovšetkým mladým ľuďom spôsob výroby papiera z odpadových surovín a tým starším istotne pripomeniem dobu, keď po dedinách chodili zberači starých handier, ktoré vymieňali za hrnčeky, taniere a podobné predmety. A práve staré handry boli tou potrebnou surovinou z ktorej sa 400 rokov vyrábal papier na Slovensku.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
