ktoré "rozhoduje o budúcnosti Európy". Udalosť prenikla dokonca aj na titulky slovenskej tlače a to je pri našom záujme o zahraničie už ozaj čo povedať.
S malou dávkou empatie sa vnucuje priznanie, že autor tohto textu by dnes nechcel byť v írskej koži. Predmetom Zmluvy z Nice, o ktorej Íri práve hlasujú, sú závažné ústavné zmeny, prenášajúce na Brusel kus štátnej suverenity. Obsahom Zmluvy je aj zmena hlasovania vnútri únie a otvorenie priestoru na vytvorenie členstva "rôznej akosti". Íri teda rozhodujú o sebe, a to v dosť zásadných otázkach. A do toho beží masívna kampaň, ktorej leitmotívom je, že záporné rozhodnutie pochová projekt integrovanej Európy. A že ak povedia "nie", stanú sa oni-Íri páriom Európy, kazisvetom svetlých zajtrajškov. A stratia imidž sympatického národa. Dokonca sa im vraj môže prihodiť, že budú vypudení zo zjednotenej Európy. Médiá sú doslova zaplavené kvantami apelatívnych výziev a celebrity typu Havla, Rasmussena či Schrödera prosia a hrozia v hlavných vysielacích časoch. To je enormný tlak, akému sú vystavení. O slobodnom a demokratickom rozhodovaní niet ani reči. Úbožiaci - ani Guinness dnes nemá tú správnu chuť...
Neúnosnosť situácie je evidentná; kto položil na plecia 3 miliónov ostrovanov, väčšina z ktorých východ kontinentu nieže nevidela, ale ani nevie, aké štáty sa tam nachádzajú, také bremeno, akým je dilema budúcnosť Európy vs. budúcnosť vlastná?? Ak sa pred 22 mesiacmi v Nice už rokovalo 5 dní a 5 nocí, nedala sa Zmluva politicko-právne ošetriť tak, aby rozhodnutie o rozšírení tvorilo samostatnú časť? Aspoň so zreteľom na Írov, keďže nikto ďalší z pätnástky referendom v tejto kauze nerozhoduje? Možno sa to urobiť nedalo. Poloha medzi Skyllou a Charybdou, v ktorej sa Íri ocitli, je ale ďalším mementom, že európsky integračný projekt koliduje s elementárnou demokraciou.
Je skoro isté, že referendum medzi takýmito kulisami môže dopadnúť len podľa predpísaných nôt. Výskumy už dva týždne ukazujú, že Íri sa polepšujú. V tom poslednom bolo 42% za a len 30% proti. Dokázalo by preto v tejto chvíli už mohutne prekvapiť, keby plebiscit nevypálil "pozitívne". Opačný výsledok je náročné si po tejto psychóze vôbec predstaviť.
Prirodzená otázka, na ktorú je hrôza pomyslieť, ale veľmi sa vnucuje, znie tak, že čo by bolo, keby sa referendom rozhodovalo vo všetkých členských štátoch. (Čo by bolo vcelku normálne. A - mimochodom - pri súčasnom znení slovenskej ústavy by plebiscit čakal aj nás.) Je to iba nočná mora, ale je to tak - integrovanie nových 10 krajín by ešte dobrých 10 rokov nehrozilo. Nálady v niektorých štátoch sú také, že Zmluvu z Nice by sa vládnuce sily ani neodvážili k ľudovému hlasovaniu predložiť. Našťastie - stačilo okľukou cez parlamenty. Mnohé vlády, vystupujúce inak tvrdo prointegračne, teraz ticho aj fandia, aby sa Íri pošmykli a celá zodpovednosť za kolaps ostala u nich.
Iná otázka je, či taký deficit demokratickej legitimity, akému sa rozširovanie "teší", môže vôbec viesť k niečomu dobrému. A to je prekérna dilema; osobitne pre Slovensko to k dobrému iste pôjde, keďže strednodobo vstup nemôže byť nevýhodný. To je zrejmé, navzdory módnym diskusiám a seminárom o tom, že integrácia bude mať aj nevýhody. To teda určite, konečné účtovanie ale tuší každý zdravý rozum: Ak sa neskonale menej vyspelá jednotka včlení do neskonale vyspelejšieho celku, tak rezultát musí byť plusový. To sú kupecké počty a čisto ekonomistné zvažovanie, kde sú už dokonca zakalkulované aj masívne dávky európskeho socializmu, ktorým budeme vystavení.
Odvrátenou stranou euromince je ale rébus, či s takým obludným demokratickým deficitom, s akým EÚ dnes funguje, môže tento kolos dlhodobo prežiť. A to je otázka, na ktorú dnes neodpovie - teda zodpovedne - žiadny politik ani prognostik. Pre Slovensko platí, že cenou za vyšší blahobyt a efektívnejšie fungujúci systém budú politické napätia. Ako vnútrospoločenské, tak medzi Bratislavou a Bruselom. Že do čoho toto napätie vyústi, sa vidieť nedá. Záleží na novej generácii europolitikov, ktorá vystrieda Schröderovcov a Chiracovcov. Osobný tip autora je, že európsky projekt potrebuje dramatickú reformu od samých základov, alebo sa s obrovským rachotom zrúti. Eventuálne na dlhé roky hybernuje.
Keby írske referendum predsa len dopadlo záporne, môžeme sa ocitnúť v bode, v ktorom račí pochod práve začína. Asi smolou je, že by to bolo ešte vo chvíli, keď Slovensko nie je vnútri, ale mimo EÚ. Asi - jeden nikdy nevie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
