Bush si želá zosadenie irackého prezidenta Saddáma Husajna bez ohľadu na to, či sa do Iraku vrátia zbrojní inšpektori OSN, ktorí majú zistiť, do akej miery je Bagdad schopný ohrozovať svet zbraňami hromadného ničenia. Britský premiér Tony Blair zas podporil zintenzívnenie nátlaku na Saddáma zo strany USA a nevylúčil možnosť vojenského útoku, ak sa OSN nepodarí dosiahnuť odzbrojenie Iraku. O aktuálnej situácii, prípadnom útoku na Irak, či účasti slovenských vojakov na misii sme sa porozprávali s veteránom vojny v Perskom zálive - Púštnej búrky a zároveň hovorcom združenia veteránov Ing. Petrom Želinským.

Československí vojaci odchádzali do Perského zálivu koncom decembra roku 1990. "Pôsobili sme tam ako československá protichemická jednotka a boli sme vyhlásení najlepšou zahraničnou jednotkou, ktorá tam bola," hovorí P. Želinský, ktorý podobne ako jeho súputníci obdržal za kvalitne odvedenú prácu vyznamenanie od saudsko - arabského kráľa Fahda.

Veterán vojny v zálive Peter Želinský vidí problém pripravovanej operácie proti Iraku v právnej rovine. "Keď sa skončila vojna v Perskom zálive, tak bola podpísaná dohoda o ukončení nepriateľstva. Nebola však podpísaná žiadna mierová zmluva. Keď mnohí roprávajú o bezletových zónach tak hovoria z neznalosti. Pretože v tejto dohode je zakotvené, že tieto zóny budú zriadené. Nie sú zriadené mandátom OSN, ale Irak sa v dohode k tomu zaviazal. Práve tu vznikol problém, či potrebujú USA na útok oprávnenie Rady bezpečnosti OSN, alebo nie. To je problém právnikov, pretože vojna v Perskom zálive v podstate neskončila. Saddám Husajn sa zaviazal, že niečo bude plniť a neplní to."

História i znalosť teritória podľa P. Želinského dávajú jasne najavo, že odzbrojenie diktátora je nevyhnutnou záležitosťou. "Z histórie vieme, že keď ukončili svoju púť prirodzenou, alebo násilnou smrťou diktátori vždy vznikli problémy v konkrétnom štáte. Keď bol po vojne v Perskom zálive Saddám oslabený, na severe Iraku sa vzbúrili Kurdovia a na juhu Šíti. Sú tam dve veľké vetvy Islámu, jednu tvoria Šíti a druhú Suniti. V Iraku je však väčšinovou vetvou Šítska, no pri moci sú Suniti. Takže Suniti potláčali Šítov na juhu, ale Irán je Šítsky. Teda títo sa spojili s Iránom. Na Severe sa zase spojili Kurdovia. Toto má však vzťah aj k NATO, pretože ak sa na severe Iraku vzbúria Kurdi, tak stiahnu so sebou i Kurdov z Turecka, ktoré je členom aliancie NATO. Irak teda nepriamo ovplyvňuje NATO, preto je o to taký veľký záujem," vysvetľuje veterán púštnej horúčky a dodáva, že problém môže nastať i vo vnútrozemí Iraku. "V strede krajiny vzniká nebezpečenstvo toho, že keď bude Saddám zbavený moci, tak v strede Iraku v tom čase zostanú nekontrolované zbrane hromadného ničenia. Sami Suniti sa môžu pobiť o moc medzi sebou tú vzniká nebezpečie toho, že môžu byť použité chemické zbrane. To si musia uvedomiť všetci, ktorí hovoria o tom, aby sa proti Iraku nezasiahlo."

Veľa sa diskutuje aj o tom, či by sa Slovensko malo zapojiť hoc ešte aj ako nečlenská krajina NATO do sporu s Irakom. "Vládne vedenie Slovenska sa mi nepáči z toho dôvodu, že sa správa tak, akoby sme neboli členom spojeneckej koalície z roku 1990. Slovensko by sa malo jednoznačne prihlásiť ku koalícii a uvažovať nad tým, či nevyšle do Kuvajtu, alebo Saudskej Arábie protichemické jednotky, aby chránili civilné obyvateľstvo. Naďalej tam máme dobré meno a tým pádom by sme zo svojej účasti mohli profitovať na ďaľších ekonomických aktivitách, ktoré tam vzniknú. Po vojne v Perskom zálive to vtedajšie Československo nevyužilo. Existoval záujem zo strany Saudskej Arábie i Kuvajtu, ktorí chceli odkúpiť bojové vozidlá pechoty, mali záujem o tatrovky, či chemických špecialistov. Tie kontrakty mali byť podpísané na obdobie desiatich rokov, pričom ich objem sa mal pohybovať na úrovni dvoch miliárd amerických dolárov. To sú záujmy, na ktoré by sa malo Slovensko sústrediť."

Názor na útok sa rozchádza, niektoré krajiny sú za, iné zas proti. "Domievam sa, že bude vytvorená silná koalícia, pretože prenikajú informácie, že Saddám Husajn, je so svojimi zbraňami hromadného ničenia veľmi nebezpečný. Ako som spomenul, po Saddámovej smrti by mohol vzniknúť veľký chaos na tom strednom východe. Teraz je čas, kedy sa dajú tieto zbrane jednoduchým spôsobom zlikvidovať. Husajn si uvedomuje, že nemá silu, aby mohol spojeneckým vojskám čeliť. Hrať takú hru, akú hral jeho minister zahraničných vecí Tarik Azís v roku 1990, že si neustále myslel, že spojenecké vojská nezaútočia je nesprávne. Ak si myslia, že opäť nezaútočia, lebo arabský svet bude brať tento útok ako útok bez príčiny, tak sa strašne mýlia. Dôkazy sú jednoznačné, veď Saddám Husajn použil chemické zbrane proti Kurdom v roku 1988, kde zomrelo vyše 5000 ľudí. Neváhal ich použiť voči vlastným ľuďom, keď mu išlo o moc a preto nebude váhať použiť ich proti komukoľvek. Keď dôjde k útoku, tak predpokladám, že niekedy v novembri, pretože teraz nastane posvätný mesiac Ramadán a cez ten američania určite nezaútočia."

Snaha odvrátenia vojny nabáda diplomatov k aktivite. Na svetlo sveta sa dostávajú rôzne podmienky, ktoré by mal Irak v snahe zastaviť prípravam na útok proti jeho krajine pristať.

"Nepredpokladám, že by Saddám vyhovel všetkým podmienkam, ktoré predloží Bezpečnostná rada a bude záležať od toho ako Američania presvedčia ostatných, aby si uvedomili o aké nebezpečenstvo ide. Je tu predpoklad, že náhľad Francúzov, či Rusov na vec sa zmení."

Mnohí si pamätajú, ako si američania vylámali zuby vo Vietname, podľa P. Želinského podobný trapas nehrozí. "Technologická vojenská prevaha USA je mnohokrát väčšia, než Európskej únie. V zálive už boli predstavené zbrane, ktoré mali milimetrové presnosti a mohli zničiť akékoľvek ciele. To, že niekto hovorí, že Saddám má bunkre, ktoré sú 18 metrov po zemou a nad tým je betón, tak sú to len také informačné spestrenia. Sú zbrane, ktoré prerazia omnoho silnejšie betónové panciere a problém je len v tom lokalizovať Saddáma."

Aj keď československá jednotka vo vojne v Perskom zálive splnila svoje úlohy nad očakávanie, veteráni vojny majú stále veľa nejasností... "Doteraz nie je jasné, či Československo bolo v období, keď sme tam boli právne vo vojne s Irakom. To sú dôležité veci pre sociálne postavenie príslušníkov jednotky. Podľa vtedajšieho zákona Československo nevyhlásilo vojnu Iraku. Štát nás teda vyslal ako skupinu partizánov, ktorí išli do vojny. Keby nás Saddám chytil, tak podľa medzinárodného práva nás môže postrieľať. Toto tvrdí jedna skupina právnikov, druhá má za to, že sme tam boli vyslaní na základe rozhodnutia Rady bezpečnosti OSN. Ale, keď tá istá rada bezpečnosti OSN vyhlásila sankcie voči Lýbii, tak musel byť v Čechách prijatý zvláštny zákon. Na Slovensku ho dodnes nemáme. Rezolúcie Rady bezpečnosti OSN totiž nie sú nadradené nášmu právnemu systému. Už sa to vlečie veľmi dlho a ja uvažujem o tom, že podám žalobu na slovenskú vládu na medzinárodnom súde, pretože nie je jasné, či sme boli vo vojne, alebo nie. Existuje základná listina ľudských práv a slobôd, ktorá hovorí, že nemôžu byť dve kategórie občanov. My sme občania druhej kategórie v tom zmysle, že nám nik nepovie či sme boli vo vojne, alebo nie. Tí bojovníci, ktorí boli v II. svetovej vojne majú rad výhod, my nemáme nič."

Tento problém sa tiahne Slovenskom od vzniku samostatného štátu. "Máme vojakov na Golandských výšinách. Je tam slovenská rota v zostave rakuskeho práporu. Stávalo sa, že boli rakúski vojaci unesení a boli niekoľko rokov nezvestní. Teraz vyvstáva problém, čo s takým vojakom, keď nie je jasné, či je mŕtvy, alebo nie. Zostáva naďalej vojakom Slovenskej armády? Budú roky v zajatí považované v rámci medzinárodných Ženevských konvencií? To znamená, že pokiaľ je dôstojník v zajatí, tak mu na každý deň prislúcha 50 švajčiarskych frankov. Kto to bude vyplácať, čo s jeho rodinou, zdravotným, sociálnym, či dôchodkovým poistením. So vstupom Slovenska do NATO prídu ďaľšie mierové misie a opäť tam budú chodiť naši vojaci. To, že boli vyslaní do Afganistanu, kde mohli prísť kedykoľvek o život a premiér krajiny povie, že je to len mierová misia, je nezodpovedné."

Peter Želinský vidí nezrovnalosti aj v štruktúre budovania slovenských jednotiek vysielaných na misie do sveta. "Keď si zoberieme logistiku v rámci slovenských jednotiek je to veľmi slabé. Američania majú pomer vojakov v zbrani k personálu, ktorý im robí servis jedna k jednej. My máme jedného kuchára, ktorý je pre 40 ľudí. A keď dostane nejakú chorobu, tak neviem, kto im tam bude variť. Keby nás teraz Kuvajt požiadal o pomoc, my nie sme schopní, rýchlo reagovať, pretože najprv musíme poskladať jednotku z ľudí z jednotlivých útvarov. To potrvá niekoľko týždňov. Ďaľšia vec je, že nemáme lietadlá na prepravu vojakov a keď sme chceli prepraviť jednotku do Afganistanu, museli sme žiadať o pomoc."

Aj napriek kritickým slovám by sa však veterán do teritória pripravovanej vojny vrátil. "Určite by som tak urobil. Mám veľa skúsenosti a keby sme mali za úlohu ochraňovať civilné obyvateľstvo pred chemickými zbraňami bolo by to prospešné. Boli sme na to školení, keď som chodil do školy my sme cvičili s ostrými chemickými látkami a aj napriek tomu sme sa báli, že ich Saddám použije. Čo potom civilné obyvateľstvo? Tí boli z toho hotoví."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.