ju na predpremiére filmu Kruté radosti, ktorý je najnovší slovenský filmový projekt. Opýtali sme sa na jej rolu v ňom, na súčasnú situáciu v slovenskom filme a na všeličo iné, čo súvisí s jej hereckým povolaním.

Čím je podľa vás tento film výnimočný?

"Tento film bol natočený na Slovensku a už to je podľa mňa výnimočné. A výnimočný je tiež príbehom, hereckými výkonmi, kamerou. Myslím, že sa naozaj vydaril. Na Slovensku je veľmi výnimočný, uvidíme ako vo svete."

Čím vás zaujala vaša rola?

"No, musím povedať, že hlavne tým, že som ju dostala, lebo tu sa tak málo točí, že je sviatok, keď dostaneme nejakú príležitosť. A potom, je to iný typ postavy, akú väčšinou hrávam. Väčšinou hrávam ženy, ktoré trpia a toto bola ambiciózna intelektuálka, ako by sa dalo povedať, ktorá túži po rodine a nejakom peknom vzťahu, po láske a nevie, ktorým smerom a ako. Takže zaujalo ma to tým, že takéto postavy nehrávam."

Videli ste aj niečo, čo s ňou máte spoločné?

"To spoločné je to, čo má každý človek, každá žena, že túži, aby ju niekto miloval a po tom nielen túži, ale aj o to bojuje - o partnera, ktorého ľúbi a cíti, že ľúbi aj on ju. Ale okolnosti, a možno slabosť partnera spôsobí, že nakoniec nie sú spolu, ale to čo máme všetci spoločné je, že každý z nás túži po peknom vzťahu."

Do akej miery má byť podľa vás herec tvárny? Má byť viac prispôsobivý, alebo si má skôr zachovávať svoju vlastnú individualitu?

"To je veľmi individuálne. Sú herci, ktorí si v každej postave zachovajú takpovediac samého seba. Jeho herecká osobnosť z toho vytŕča a je to cez pohľad toho herca. Ale vlastne je to jedno, pokiaľ je to uveriteľné a hercovi verím, dobre to zahral, tak je jedno akým spôsobom úlohu stvárni."

S vami je to ako?

"Myslím, že u mňa je ten osobný zástroj, lebo všetko hrám takpovediac cez seba. Aj v divadle, ale tam mám možnosť hrať sedemdesiatročnú babku a je to veľká postava, alebo päťnásťročnú vnučku. Tam musím pristúpiť k inému pohľadu a hrať to iným spôsobom.

Považujete sa skôr za filmovú alebo divadelnú herečku?

"Divadelnú. Určite divadelnú. Tých filmov som nenatočila až tak veľa."

Je vám divadlo bližšie?

"Nemôžem to povedať, veľmi rada natáčam, ale tých príležitostí nie je tak veľa. Pokiaľ by nejaké boli, bola by som šťastná."

Ako vidíte súčasnú situáciu slovenského filmu?

"Dúfam, že sa zlepší. Vidím to už podľa toho, že napríklad teraz v lete sa natočili štyri študentské filmy v Bratislave. Sú krátke, niektoré sú

40-minútové, niektoré hodinové, ale vidím, že študenti sa snažia. Myslím si, že rastie nová generácia, ktorá chce točiť filmy, chce robiť. My tam robíme zadarmo, pomáhame im, ale musia si zohnať nejaké peniaze na materiály, takže tá snaha je, no kedy sa to úplne prelomí, kedy sa bude naozaj točiť, to neviem."

Čo myslíte, čo potrebuje slovenský film, aby sa rozhýbal?

"V prvom rade dobré scenáre. Dobré scenáre je to prvé, a potom samozrejme šikovných ľudí, ktorí dokážu zohnať peniaze, ale to je až na druhom mieste."

A to tu chýba?

"Áno, určite."

Čo nesmie chýbať dobrému scenáru?

"Nesmie mu chýbať nejaká výpoveď, nejaký nápad, niečo čo môže zaujať aj hercov, aj divákov. Nehovorím, že to musí byť vždy príbeh, ale musí byť dobrý... Neviem odpovedať takto jednou vetou."

Čo podľa vás robí herectvo výnimočným?

"Ja myslím, že to nie až také výnimočné povolanie, novinár je rovnako výnimočný."

Čomu vy, ako človek nedokážete odolať?

"Ako človek? No, keď ma niekto požiada o pomoc. Tak tomu nikdy neodolám, aj keď neviem čo, nedokážem odmietnuť pomoc."

Vám nevadí zaškatuľkovanie do takejto roly?

"V divadle nie som zaškatuľkovaná a filmov som natočila tak málo, že by som o tom zaškatuľkovaní ešte nehovorila. Táto rola je od roly vo filme Musíme si pomáhať dosť odlišná a vo filme, čo som teraz natočila so študentmi, tak to je dokonca vrahyňa, ktorá chce zavraždiť svojho manžela - veľmi záporná postava, takže to zaškatuľkovanie neprichádza do úvahy."

Autor: Sisa Bárdová

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.