nemožným neúspechom. No nie každý zdieľa podobnú mienku. To platí najmä pre obyvateľov, ktorí obývajú iné štáty. Študenti Gymnázia na Opatovskej ulici vám toho mohli povedať viac, pretože začiatkom októbra ich v rámci výmenného pobytu na osem dní navštívili kamaráti z nemeckého Wuppertalu. Prvé dni pobytu boli viac-menej plaché, no škola a študenti pre nich pripravili program, ktorý prelomil ľady a v deň odchodu sa zaleskli aj slzičky. Každý nemecký študent býval v slovenskej rodine a tak sa medzi nimi vytvorili isté vzťahy.
Z miest, ktoré "Wuppertálčania" navštívili, musíme spomenúť Vysoké Tatry, múzeum v Červenom kláštore, Technické múzeum v Solivare, vlastivedné múzeum v Prešove, Jaskyňu Domicu, Betliar, Krásnu Hôrku a splavovanie Dunajca. Toto všetko zahŕňal školský program, no počas víkendu si slovenskí študenti mali pripraviť svoj vlastný. Košice nie sú žiaden New York a tak na výber mali naše osvedčené 'tripy'. Pohľad z výhliadkovej veže ich ale iste presvedčil o tom, že aj malé ryby sú len ryby. Najväčší úspech zaznamenala jednoznačne bobová dráha. V porovnaní s ich rozľahlým lunaparkom vyzerá síce ako mucha pri slonovi, no čaro z jazdy riadenej vlastným rozhodnutím ich doslova unieslo. Takouto vymoženosťou sa teda ich Phantasialand popýšiť nemôže. Približne tak to vyzeralo počas krásnych zamračených dní, no originálne študentské akcie sa rozbiehali až večer. Všetci, približne štyridsiati ľudia, zapadli v nejakom teplom podniku a nadšení extrémne nízkymi cenami, ochutnali asi všetko, čo vyzeralo zaujímavo. Nealko do tej kategórie nespadalo. Veď kto by míňal na niečo, čo môže piť aj doma? V Nemecku to totiž funguje tak: mládež do 15 rokov musí byť doma do 22.00 hodiny, od 16 do 18 rokov do 24.00 hodiny a po dosiahnutí plnoletosti je už len na nich, či ich život bude plynúť ďalej bez väčších zmien, alebo ho načisto zruinujú. Tento zákon je prísne strážený políciou, čiže ak sa poruší, je viac než isté, že zákonný zástupca dotyčného sa ešte v ten deň bude musieť dostaviť na políciu. Práve preto boli nadšení tým, že na Slovensku rozhoduje vôľa rodiča. (Občas aj nevôľa, no čo už s nami majú robiť :)?) Keď som sa ich neskôr opýtala, či sa tešia domov, jedna 16-ročná Nemka odpovedala: "Nie, pretože doma nebudem môcť piť." Je zaujímavé, že aj keď sa túžili zabávať čo najdlhšie to bolo možné, poniektorí si urobili posteľ priamo v bare na stole. A na otázku, či už chcú ísť preč, odpovedali rázne: "Nie." Skutočne sa snažili využiť každú sekundu svojej voľnosti. Správali sa ako sovy - cez deň boli tichí, v noci ožívali. (Prípadne si užívali.) No Slováci to vnímali inak. Už po prvých dňoch "flámovania" toho mali viac než dosť. Nie preto, že by im na nich niečo vadilo, len sa už nevedeli dočkať večera stráveného doma. Myslím, že tak ako teraz, si ho nevychutnali ešte nikdy. No pobyt ako celok by sa dal zaradiť do kategórie spadajúcej medzi príjemné. A mnohé z cudzokrajinných vzťahov, ktoré sa vytvorili, možno vôbec neupadnú do zavrhnutia. Svedčia o tom aj výmeny emailových adries.
Autor: Ivana Cimová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
