nesklamali. Odsúhlasili Zmluvu z Nice a tým uvoľnili poslednú formálnu zábranu pred projektom rozšíreného európskeho domu. Slovensko sa teší tiež. Ak sa čosi veľmi zásadného nespotvorí, v balíku desiatich vstupujúcich budeme vedno s ostatnými.
Formálne je to naozaj na oslavu; keby Íri povedali "nie" (keby vôbec mohli!), integrácia skĺzne do ďalších odkladov. Po stránke formálnej je ale pravdou aj to, že Íri iba na poslednú chvíľu dotiahli procedurálno-právnu zložku procesu, keďže ako jediní schvaľovali niceskú zmluvu referendom. Udalosť sa dá opísať aj tak, že tam, kde zvolili všeľudovú formu ratifikácie dohôd z Nice, dobiehali pod obrovským tlakom na poslednú chvíľu. To je Írsko. Tam, kde ratifikáciu všeľudovým hlasovaním obišli, nebol problém žiadny. To je ostatných 14 členských štátov únie. Ak sa pozrieme na víkend touto optikou, až za taký veľký majáles írsky incident asi nestojí.
Otázka, ktorú sme sa už tuším pýtali, je, že čo by bolo, keby sa politici aj v ostatných štátoch únie opýtali na názor voličov. Čiastočnú odpoveď ponúka najnovší Eurobarometer (so zverejnením ktorého sa asi schválne počkalo až do poreferendového týždňa). Rozšírenie podporuje presne 50 percent euroobčanov. Čo znamená, že infarktových hlasovaní by sme si užili dosť. A dá sa smelo predpokladať, že všetky by nedopadli tak šťastne ako írske. K plaču by pritom stačilo iba jedno nevydarené...
Ešte zamotanejšie by sa situácia vyvŕbila, keby sa v jednotlivých členských štátoch referendovalo o pristúpení kandidátov individuálne. So vstupom konkrétne Slovenska súhlasí napr. 36% euroobčanov. Mimoriadne zaujímavé na tomto, ale aj predchádzajúcich výsledkoch Eurobarometra je, že rating jednotlivých kandidátskych štátov je nižší, než rating rozšírenia EÚ všeobecne. Konkrétne napr. ani najpreferovanejšie Maďarsko, ktoré by medzi sebou privítalo 48% Európanov, nedosahuje oných 50 percent, čo je všeobecná akceptácia rozširovania. Inak povedané - priemerný štatistický občan EÚ je v otázke rozšírenia tak trochu rozorvaný, pokiaľ sa mu problém predkladá abstraktne a neurčito. Akonáhle príde na mená reálnych krajín, čo o vstup usilujú, otvorenosť euroobčana klesá.
To nie je iba plané špiritizovanie. Referendum v Írsku ukázalo, okrem iného, aj nasledovné dve veci. Po prvé, voliči sú v závese politikov, ktorých konanie beží v akomsi predstihu. Medzi verejnou mienkou a zástupcami ľudu zíva vzduchová bublina, akési demokratické vákuum, ktoré sa na poslednú chvíľu vypcháva masívnymi kampaňami. Tá, ktorá bežala teraz v Írsku, bola priam nechutná.
Takže, po druhé, rovnako masívne propagandistické akcie bude treba aplikovať aj v ostatných členských štátoch, až príde k samotným ratifikačným procedúram v parlamentoch. Jednoducho je nemožné si predstaviť, aby začlenenie 10 krajín s cca 80 miliónmi nových obyvateľov únie, ktorí však budú vytvárať iba neuveriteľne nízkych 4,5 percenta celkového HDP EÚ, sa dalo realizovať bez ideologického "spracovania" verejnosti. Teda ostatné štáty únie sa úskaliam verejnej mienky vôbec nevyhli tým, že o samotnej Zmluve z Nice sa okrem Írska nikde inde nehlasovalo.
Politicko-praktický význam úspešného írskeho referenda spočíva v tom, že politici únie strácajú poslednú šancu, ako sa vyhnúť dohode vo finančných otázkach, ktoré stále zostávajú neriešenou prekážkou rozšírenia. Stokrát bolo povedané, neuškodí ani po stopvýkrát: Medzi Francúzskom a spol. na strane jednej, a Nemeckom a spol. na strane druhej pretrváva zásadný konflikt v kauze agrárnych dotácií a vôbec agropolitiky EÚ po r. 2006. Ak sa nedohodnú do niekoľkých týždňov, Íri hlasovali zbytočne - bez spoločnej pozície EÚ v kapitole pôdohospodárstvo sa neuzavrie prístupový proces. Rovnako vážne i tvrdé sú spory medzi členskými štátmi o výšku príspevkov z fondov, na ktoré získajú nové štáty po vstupe nárok. Íri takto otočili tlak, ktorý sa skoncentroval voči nim, na jeho pravých adresátov; teraz už "musia" nie oni, ale Francúzi s Nemcami, a Holanďania so Španielmi, a pod. Všetky zámienky padli; štyri roky prístupového procesu Brusel cvičil kandidátov, čo všetko musia zlepšiť a splniť a urobiť. Teraz je rad na Schröderovcoch a Chiracovcoch a ostatných eurolídroch, aby ukázali svoju pripravenosť a zodpovednosť.
Niežeby sme chceli byť šíriteľmi skepsy. Ale napr. názory ekonómov na vládny program staronovej koalície v Berlíne naznačujú, že až teraz prichádza ten vôbec najobtiažnejší test integračnej vôle. Skladať ho budú tí, ktorí všetkých menších a slabších doteraz iba vyučovali a poučovali. Môže to byť celkom pekná zábava.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
