dňoch pôsobenia v úlohe českého ministra kultúry svoj názor, že "ministerstvo kultúry je do istej míry výplodom komunizmu a že by preto nebolo úplne od veci skúmať oprávnenosť existencie tohoto ministerstva".
Pavel Tigrid je dnes už bielofúzy a šedovlasý, ale stále s čiernym obočím a sviežej mysle. V nedeľu oslávi svoje 85. narodeniny. Ak sa zamyslí nad všetkým, čo ho v živote stretlo, má napriek tomu pocit, že prežil šťastný život. "Ďakujem Pánubohu, že to tak bolo. Možno, že sa pozeral inam a ja som len tak prekĺzol. Ale! - a teraz budem drzý - človek k tomu musí tiež sám prispieť, musí tomu pomôcť," dodáva.
Pavel Tigrid, vlastným menom Pavel Schönfeld, sa rozhodne nemôže sťažovať na nudný život. Pseudonym Tigrid začal používať v Anglicku za druhej svetovej vojny. "V BBC sme museli mať nejaký pseudonym a mňa napadlo práve slovo Tigrid." História prezývky sa ťahala od štúdií na gymnáziu. "Namiesto rieky Tigris som si, bohvie prečo, pamätal slovo Tigrid. Prosto úplná blbosť."
Prvýkrát emigroval v roku 1939 pred nacistami do Londýna, kde pracoval v českom vysielaní BBC. Druhýkrát v roku 1948 pred komunistami. "Mimochodom, odišiel som na diplomatický pas, ktorý som neodovzdal na ministerstve, takže som prešiel bez problémov," spomína na svoj druhý odchod. Hneď ale dodáva, že mal i trocha šťastia. "Štátna bezpečnosť na mňa vydala zatykač, ale na hranice došiel asi hodinu potom, čo som ju prekročil."
Cez Mníchov sa dostal do USA. O emigrácii dnes hovorí: "Začína sa prakticky vo všetkom znova. Čo kto bol doma, vôbec neplatí." V USA tak spočiatku pracoval ako čašník. "Chcel som byť dobrý - a tiež som bol. Myslím, že poriadny chlap musí byť buď na vojne, alebo v kriminále, alebo takto na pokraji existenčného minima."
Dalšou neodmysliteľnou etapou jeho života je kultúrno-politický štvrťročník Svědectví, ktorý vydával 35 rokov. Od roku 1960, kedy sa so svojou ženou presídlil do Paríža, sa postupne z redakcie časopisu stalo v podstate kultúrne centrum československej emigrácie. Za najcennejšie na Svědectví ale Pavel Tigrid považuje to, že "to nebol časopis určený ani tak exilovému publiku, ako čitateľom doma, v Československu. Pašovali sme ho sem všetkými možnými spôsobmi, cez diplomatické zastupiteľstvá, v autách, v kamiónoch. Dúfali sme, že tu bude kolovať. Keď som sa v 90. rokoch vrátil, len som čumel, kto všetko to čítal a ako to kolovalo. Urobilo mi to veľkú radosť."
Do Československa sa poprvýkrát vrátil na prezidentskú inauguráciu Václava Havla v decembri 1989 a rozhodol sa tu na niekoľko rokov ostať. "Tu sa stále niečo deje, tu je sranda, v tom Francúzsku je úplná nuda. A my sme tu prosto doma, absolútne doma," hodnotil v čase ministrovania svoje vtedajšie rozhodnutie. Dnes žije so svojou ženou na penzii v Héricy pri Paríži a do Čiech len občas dochádza. Vo Francúzsku hráva petanque so susedmi, alebo bedminton so svojimi vnúčatmi.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
