storočia vydávali desiatky španielskych dobyvateľov, ktorých poznávanie neznámych národov vonkoncom nezaujímalo. Jediné, kvôli čomu boli ochotní trmácať sa dažďovými pralesmi, neustále sa brániť pred divou zverou a otrávenými šípmi domorodcov, bolo zlato. Kvôli nemu v roku 1521 padla prekvitajúca ríša Aztékov v dnešnom Mexiku a podobný osud mal o niekoľko rokov stretnúť i peruánskych Inkov...
Keď španielsky veliteľ Hernán Cortés doviezol z Mexika obrovské množstvo zlata, striebra a drahých kameňov, vyvolal na Pyrenejskom polostrove doslova zlatú horúčku. Jedným zo "zlatokopov", ktorý si chcel v mene španielskeho kráľa naplniť vlastné vrecká, bol i Francisco Pizarro. Ten sa so svojimi stoosemdesiatimi mužmi vydal pátrať po bohatstve južnejšie ako Cortés, a dostal sa až k hraniciam mocnej ríše Inkov. Keď sa o príchode neznámych "bielych mužov" dopočul miestny vládca Atahualpa, snažil sa nevítaných návštevníkov vlákať do pasce v horskom meste Cajamarca. Atahualpu bránila osobná stráž v počte 4 000 mužov, bol teda presvedčený, že mu žiadne nebezpečenstvo nehrozí.
Pizarro mu však dal už po niekoľkých minútach pocítiť, ako hlboko sa inkský náčelník zmýlil. Domorodcov totiž vydesil už samotný výzor Španielov, ale hlavne ich kone, ktoré Inkovia jakživ nevideli. Na Pizarrov signál začali conquistadori strieľať z pušiek a diel, ktorým početná prevaha obrancov vyzbrojených len oštepmi, nemohla dlho odolávať. Španiel Atahualpu bez okolkov zajal, no ten sa pokúsil vykúpiť. Zaviedol cudzinca do jednej z miestností paláca a povedal, že ju dá naplniť zlatom a striebrom do takej výšky, kde až Pizarro dosiahne rukou. Hrdý dobyvateľ to najprv pokladal za žart, no keď sa zo všetkých kútov ríše začali prinášať poklady, zmenil názor.
Atahualpa svoj sľub splnil a do dvoch mesiacov naplnil miestnosť prekrásnymi umeleckými predmetmi zo zlata a striebra. Španieli väčšinu z týchto cenností roztavili a poslali domov v podobe tehál alebo prútov. Aj to sa však Pizarrovi málilo, chcel mať pre seba doslova všetko bohatstvo ríše. Preto obvinil inkského panovníka z uctievania neznámych bohov a prípravy povstania a v júli 1533 ho v Cajamarke verejne zaškrtil. Conquistadori následne obsadili i hlavné mesto Cuzco a ríša Inkov tak bola definitívne v rukách nenásytných Španielov. O zániku tohto zaujímavého štátu sme si už povedali dosť. Poďme sa trochu pozrieť na jeho históriu...
Vznik ríše Inkov sa datuje do roku 1200 n.l. a prvým panovníkom bol vraj legendárny "syn slnka" Manco Capac. Ten založil i spomínané Cuzco. Dlhý čas žili Capacovi potomkovia len v oblasti Cuzca, až v druhej polovici 15. storočia začali podnikať výpravy do okolitých krajín a zaberať ich pre seba. V čase najväčšieho rozmachu zaberal inkský štát rozľahlé územie dnešného Peru, časti Kolumbie, Ekvádoru, Chile a Argentíny. Na jeho čele stál panovník, označovaný za potomka samotného boha slnka, mal úžasnú autoritu a patrilo mu všetko bohatstvo ríše. Štátna správa fungovala na vysokej úrovni. "Impérium" bolo rozdelené medzi akýchsi guvernérov, ktorí podliehali priamo kráľovi a spravovali zverené oblasti.
Inkovia nepoznali písmo, správy si odovzdávali prostredníctvom uzlíkov na rôznych špagátikoch, ktoré volali kipa. Rozostavenie, počet a farba uzlíkov dával určitý význam. V spoločnosti Inkov mal každý svoju úlohu, nikto nebol bez roboty, lenivosť sa totiž pokladala za ťažký zločin a bola prísne trestaná. Dokonca už päťročné deti museli pomáhať svojim rodičom v práci. O šťastnom detstve plnom hier a zábavy sa u tejto civilizácie teda vonkoncom nedá hovoriť. Ak už aj neboli ktovieako šťastní, mohli sa aspoň cítiť pomerne bezpečne. Zločinnosť tu totiž bola prakticky nulová, pretože Inkovia väznice nemali a každý väčší či menší priestupok sa trestal smrťou. Postarané bolo i o starých a chorých, v každom väčšom meste zriadili Inkovia nemocnice a rôzne útulky.
"Deti slnka" patrili takisto medzi výborných staviteľov. Svoju ríšu pokryli sieťou takých kvalitných ciest, že sa mnohé z nich používajú dodnes. Ich celková dĺžka je 16 000 kilometrov, najdlhšia mala niečo vyše 2 400 kilometrov. Pri budovaní ciest museli Inkovia prekonávať ťažké prírodné podmienky, najmä pohorie Andy. Na strmých svahoch urobili do ciest schodíky, kde prekážali nepriechodné skaly postavili tunely a nad priepasťami visuté mosty. To všetko dokázali len za pomoci vlastných rúk, nepoznali totiž ani železné nástroje, koleso, kladku či ťažné zvieratá.
Najznámejším inkským staviteľským klenotom je bezpochyby "stratené" mesto Machu Picchu, ktoré ostalo ukryté pred zrakom španielskych dobyvateľov a objavil ho až v roku 1911 Američan Hiram Bingham. Ten v oblasti peruánskych Ánd pátral po tajomnom meste Vilcabamba, do ktorého sa vraj uchýlili poslední Inkovia pred mocibažným Pizarrom. Binghamov objav dostal meno Machu Picchu, teda Starý vrch, aj keď on sám až do svojej smrti veril, že našiel legendárnu Vilcabambu. V súčasnosti je už toto posvätné miesto Inkov sčasti zreštaurované a sprístupnené pre turistov. Dodnes však skrýva mnoho tajomstiev. Kedy vlastne vzniklo, kto ho postavil a prečo bolo narýchlo opustené, sa pri jeho prehliadke určite nedozviete . . .
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
