o trvalo udržateľnom rozvoji (World Summit On Sustainable Development).
Summit usporiadala OSN ako pokračovanie známeho summitu Zeme, ktorý sa v roku 1992 v Rio de Janeiro pokúšal nájsť najlepšie riešenia, ako udržať život na tejto planéte. Tohtoročný summit mal byť akýmsi pokračovateľom, mnohí doň vkladali veľké nádeje pre planétu, ktorej stav sa nezlepšuje a pre ľudí, ktorí na nej stále umierajú od hladu, z nedostatku vody a kvôli chudobe. Johannesburský summit mal vznešené ciele, jeho výsledky však mnohokrát neboli také, ako by sme si želali a čakali.
Najvýraznejšou informáciou, ktorá z neho na Slovensko prenikla bolo, že jeho delegáti popíjali šampanské a jedli kaviár, kým Afričania žijú v chudobe a protestujú v Johannesburgu, pričom ich polícia ani trochu nešetrí. Poďme teda spolu poodhaliť johannesburský summit, Južnú Afriku a ľudí, ktorí v nej žijú.
Najdlhšia letecká linka v Afrike
Do Johannesburgu sa našinec dostane asi dvoma dobrými leteckými linkami z Talianska, alebo zo švajčiarskeho Zürichu. My sme si vybrali Zürich, čo v preklade znamená viac ako desať hodín letu Boeingom 737 bez medzipristátia. K tomu treba prirátať let z Košíc do Prahy a z Prahy do Zürichu. Ak už porcia, tak poriadna. South African Airlines sa činili a tak sme pristáli načas, horšie to bolo však batožinou, ktorej časť nám po ceste poškodili a tak bolo treba vybaviť rôzne papiere. Keď sme konečne mali všetko pokope, ostávalo nám prekonať pasovú kontrolu. Našej trojici sa to podarilo bez najmenších problémov. Kolega, ktorý cestoval pár dní pred nami to mal zložitejšie. Pomýlili si ho so Slovincom. Slovinci však na rozdiel od Slovákov potrebujú do JAR víza, a tak hodnú chvíľu čakal, kým sa to vysvetlilo.
Ešte pred kontrolou sa však na nás vrhli prví dobrovoľníci, a keď zistili, že ideme na summit, označili nás nálepkou a farebným kruhom. Zelená znamenala vedia ,kam idú a niekto ich tam čaká, oranžová kam idú a nečaká ich nikto, takže asi budú potrebovať pomoc. Tej sa nám, zeleným, dostalo skutočne až dosť, hoci sme sa museli rozdeliť a ísť si po akreditáciu každý na iné miesto, vzdialené asi hodinu autobusom. Prvá cesta kamkoľvek bola zdarma, na druhý summitovský autobus vás však nalodili len s kartou na dopravu v hodnote 600 randov (približne 60 USD). Jej kúpa bola našou prvou skúsenosťou s juhoafrickou menou. V Južnej Afrike totiž musíte za všetko platiť iba randami. V praxi to znamená, že meniť peniaze musíte hneď na letisku, mimo krajiny vám randy nevymenia. Potvrdenku zo zmenárne nesmiete odhodiť, inak vám pri odchode z krajiny zvyšok randov naspäť nezmenia. Aj takto sa dá chrániť mena.
Akreditácia hodnovernosť odporúčania potvrdil až Google
Na summit Zeme do Johannesburgu pricestovali tisícky novinárov a viac ako stovka prezidentov. Akreditáciu brali teda organizátori so všetkou zodpovednosťou. V blízkosti rokovacieho centra postavili obrovské stany pre jednotlivé skupiny, v ktorých ste sa mohli akreditovať. Hoci moja akreditácia šla faxom dávno pred summitom, potvrdenia na mieste od môjho média nebolo. Originál na hlavičkovom papieri som síce vytiahla z vrecka, ale kdesi bol problém. Po zhruba štvrťhodinke čakania, keď sa výsledný čas strávený na ceste blížil k dvadsiatim štyrom hodinám, ma zavolali. Vraj sú nie si celkom istí, či také médium existuje. Oblial ma horúci pot a čakala som na vysvetlenie. Pretože internet dnes vládne svetom, overovali si redakciu na internete. Lenže, chyba lávky, naša stránka je akurát v rekonštrukcii a ďalej ako za názov sa nedostali. A to bol zdroj ich pochybností. Snažila som sa vysvetliť, že stránka nejde a zopár dní ešte celkom určite fungovať nebude...
Nakoniec šéfka akreditácií zadala názov nášho rádia do vyhľadávača google.com a bola som zachránená. Množstvo odkazov na Rádio Východ ju presvedčilo o reálnej existencii média a akreditácia bola moja.
Akreditačný proces bol potom jednoduchý dobrovoľníci, ktorých bolo na summite neúrekom boli mimoriadne priateľskí a príjemní. Jedno foto z web kamery viete si isto predstaviť, ako človek vyzerá, keď 24 hodín nespal a ešte otázka, či sa mi fotka páči. Dobrovoľníci sa totiž živo sa zaujímali o hostí a ich rodné krajiny, dokonca sa pokúšali uhádnuť správnu výslovnosť exotických priezvisk, či pamätať si, ako sa povie ďakujem či dobrý deň.
Doprava, doľava a iné zvlášnosti
Orientovať sa na mieste, kde ste predtým nikdy neboli keď sa vzdialenosti medzi jednotlivými bodmi na vašej mape rátajú najmenej na hodinu cesty autobusom, môže byť zložité. S akreditáciou vo vrecku som sa potrebovala z Johannesburgu dopraviť až do jedného z pretórijských hotelov. Prišla som na stanovisko kyvadlovej dopravy a ani som sa nestihla poobzerať, a už pri mne boli dobrovoľníci. Podrobne mi vysvetlili, že musím dvakrát presadnúť a na záver cesty si zobrať taxík. Doslova ma posadili do správneho mikrobusu a vydali sme sa na cestu. Pri prestupe v Ubuntu Village (miesto africkej expozície ) mi s hľadaním nástupu na ďalšie linky pomohli policajti, ktorí mi stopli autobus v tom smere. A potom mi vyrazilo dych do Pretórie ma odviezol veľký autobus, v ktorom sedel iba šofér a ja. Pritom cesta trvala približne hodinu. Dvanásťprúdovou diaľnicou, na ktorej sa jazdí vľavo.
Hneď na úvod ma teda zarazilo, že na svetovom summite o trvalo udržateľnom rozvoji premáva kyvadlový autobus, ktorý pokojne urobí hodinovú trasu len kvôli jednému človeku. Pritom bežný spôsobom juhoafrickej prepravy je, ako som si okamžite stihla všimnúť, plne obsadený viacmiestny van s mimoriadne úzkymi sedadlami, alebo pick up s odkrytým nákladným priestorom, kde sedia natlačení pasažieri. A kto nemá na auto, tak sedí doma, v chatrči alebo ide po diaľnici pešo.
Trochu štatistiky na záver tejto príhody kyvadlová doprava na summite denne prepravila 30 tisíc osôb.
Krajina plotov s ostnatým drôtom
Pri hodinovej ceste, keď sa niet s kým porozprávať, človeku neostáva nič iné, iba si pozorne všímať okolie. Prvé, čo ma prekvapilo, bola pôda farby antuky. Výhľad z dvanásťprúdovej diaľnice medzi Johannesburgom a Pretóriou bol stále rovnaký. Plochá, suchá krajina červenej farby.
Ďalší dojem vo mne zanechali ploty pre mňa sa Južná Afrika nebude už nikdy volať inak ako krajina plotov. Pri cestách krásne domy, alebo reprezentatívne firmy všetko za vysokými murovanými plotmi, ostnatým drôtom a elektrinou. Na plotoch výrazné tabuľky s nápismi Armed Response (v preklade ozbrojená odpoveď) dávali tušiť, že s bezpečnosťou to v Juhoafrickej republike nebude ktovieaké slávne. Za plotom nádherné záhrady, pred plotom smetisko. Apartheid sa síce skončil pred dvanástimi rokmi, ale ploty odvtedy podrástli a zmodernizovali sa. Prečo asi?
Svoje mi vysvetľuje licencovaný, čierny taxikár s visačkou summitu, ktorý ma vezie do hotela. Mám si dvere na svojej strane zamknúť, ak nechcem prísť o batožinu na sedadle. Inak je to vraj oveľa lepšie ako pred rokom, keď taxikári z bezpečnostných dôvodov diskriminovali mladých mužov muž bez dámskej spoločnosti mal jednoducho smolu. Pokladali ho za potenciálneho lupiča.
Krajina kontrastov bohatstva a obrovských slumov
Billboardy pri cestách jednoducho napovedia, ako sa v krajine žije. Tie juhoafrické môžeme rozdeliť na dva druhy. Prvý upozorňuje na aktuálne africké problémy zneužívanie detí, šírenie HIV a AIDS, či boj za práva žien. Druhý druh dôverne poznáme aj na Slovensku propaguje značkové výrobky a mobily svetoznámych značiek. Pohľad na priemyselné parky so sídlami nadnárodných firiem strieda pohľad na pravý africký slum. Predstavíte si ho jednoducho zoberte rómsku osadu z východu Slovenska a vynásobte si ju, až kým nedostanete miliónové mestečko Alexandra najväčší slum v Johannesburgu. Ten, ktorý sme na svojej každodennej trase z hotela videli my, ani nemal svoje meno. Vraj takých je všade plno. Ten náš však mal rozlohu niekoľkých košických sídlisk. Aj v blízkosti nášho hotela Manhattan sme narazili na africké kontrasty. Už pred cestou nás upozorňovali, že ísť na prechádzku do centra Johannesburgu nie je najlepší nápad, ale že v Pretórii to až také zlé nie je.
Tak sme si vyšli z hotela vymeniť peniaze a prejsť sa. Musím sa priznať, že sa mi za rohom hotela nepáčilo, mala som jednoducho čudný pocit. Až neskôr sme sa od Slovákov, ktorí v Južnej Afrike žijú ôsmy rok, dozvedeli, že oni by sa okolo nášho, inak nóbl hotela, celkom isto takto neprechádzali. Pripojili aj svoje vlastné skúsenosti s prepadom a vykradnutým domom, ktorý krátko po sťahovaní ešte nestihli pripojiť na centrálu niektorej z bezpečnostných služieb. Do desiatich dní ich kompletne vykradli.
Voda na pitie, voda na umytie, záchody a práva žien
Vráťme sa však naspäť k johannesburskému summitu. Keďže som naň cestovala na pozvanie mimovládnej organizácie Ľudia a voda z Košíc, ktorú vybrali zahraniční organizátori WaterDomu najväčšej expozície o vode, sledovala som hlavne dianie na tomto sprievodnom podujatí. Sedemdesiat neziskových organizácií z celého sveta vyberali ľudia v FAN Freshwater Action Network. Pôvodne sa ich prihlásilo asi 240, takže výber bol prísny. Pretože sa FAN-u podarilo získať finačné zdroje na poslednú chvíľu, bývali mimovládni aktivisti vo "fajnovom hoteli". Raňajky boli v cene, ale večeru by si tam každý večer zaplatili iba veľmi ťažko. WaterDome sa konal pod záštitou bývalého juhoafrického prezidenta Nelsona Mandelu, ktorý je pre čiernych Juhoafričanov akousi modlou. Ak si spomeniete na budovateľské maľby z päťdesiatych rokov, kde bol vodca uprostred poľnohospodárov, detí, či robotníkov, vymeňte si vodcu za Mandelu, bielych za čiernych a máte obraz o niektorých suveníroch.
Trojhodinová lopota pre dvadsať litrov vody
Ak sa však celkom vážne pozrieme na vodu z afrického hľadiska, budeme sa doslova a do písmena hanbiť sami za seba. Ako som sa hanbila ja počas hodinovej talkshow v Joburg Summit Radio špeciálnom vysielaní, ktoré pokrývalo dianie na summite. Sedela som v maličkom improvizovanom štúdiu s africkou aktivistkou, ktorá chodila na barliach. Debata sa volala Voda a jej význam. Staršia Afričanka hovorila o tom, ako sa ženy nachodia denne priemerne 6 kilometrov s dvadsaťlitrovými nádobami na vodu. Celé zásobovanie im zaberie asi tri hodiny. Hovorila, že zásobovanie vodou je záležitosť žien a detí a že jej dostupnosť znamená pre tieto ženy elementárnu dôstojnosť a odstránenie tvrdej driny.
A potom sa moderátor obrátil na mňa a opýtal sa: Ako je to s vodou na Slovensku? Odpoveď si domyslíte sami.
Na splachovacom, čistučkom záchode vo WaterDome som si po tejto rozhlasovej talkshow mohla priamo na záchodovom papieri prečítať, že nedostatok vhodných záchodov ročne na svete zapríčiní 2 milióny úmrtí, a že hygiena to nie je len mäkkučký toaleťák, ale predovšetkým prevencia cholery a tým menej zbytočných úmrtí detí. Citátov tam bolo ešte viac a takto potlačený toaletný papier sa neskôr objavil aj na hotelovom záchode i na ďalších sprievodných podujatiach.
Právo na záchod, právo na ľudskú dôstojnosť
Najotrasnejšie informácie o tom, čo znamená voda pre africké ženy, som však vyčítala zo špeciálneho vydania tamojšieho denníka Star, ktoré počas summitu rozdávali zadarmo. V jednom z článkov som sa dočítala nielen o počte kilometrov, ktoré ženy a deti za vodou nachodia, ale aj o štatistikách detskej úmrtnosti v Afrike a v Indii. Najhoršie som sa však cítila v krásnej hotelovej kúpeľni s pitnou vodou, keď som dočítala článok o ženách žijúcich v mestských slumoch. Nedostatok základného hygienického vybavenia teda obyčajných záchodov, či dokonca iba latrín, pre nich znamená každodenné utrpenie. Keďže na záchod nemajú kam, za bieleho dňa si musia túto základnú potrebu odpustiť a počkať s ňou na súmrak. Za bieleho dňa sa totiž pri potrebe v mestskom slume vystavujú sexuálnemu obťažovaniu, útokom, či znásilneniu a z toho vyplývajúcej možnej nákaze vírusom HIV. A pritom ide len o obyčajný záchod.
Už len so záchodmi sa v Afrike spája riešenie najrôznejších problémov vody, životného prostredia, chudoby, dostatku potravy, ochrany ľudských práv, zdravia, ale aj energií. A to sú aj hlavné problémy, ktoré mal johannesburský summit pomôcť vyriešiť prijatím záverečných dohôd.
Vysvedčenie pre summit nebolo najlepšie
Denník The Star vyhodnotil summit známkami od od 1 do 5, pričom 5 znamenalo významný úspech a 1 skutočný neúspech.
Ako to dopadlo? Voda a sanitácia 5, zdravie 3, poľnohospodárstvo a rybárstvo 5, životné prostredie 4, chudoba 3 a energie 2 (čiže krok späť). Hodnotení bolo, samozrejme viac. Na záver pripájam niekoľko citátov:
Senátor Bob Brown (Zelení, Austrália) Bohaté štáty schovali svoje hlavy do piesku ako pštrosy a ponechali budúce generácie ich osudu.
Priatelia Zeme Neúspech. Iba dva nové špecifické ciele, ktoré sa týkali sanitácie a ustanovenia chránených morských oblastí. Ostatné dosiahnuté dohody sú jasným krokom späť od Konvencie o biologickej diverzite.
WWF Celkové sklamanie, ale pokrok v niektorých oblastiach špeciálne v otázkach vody a sanitácie a ochrany morských zdrojov.
Oxfam (Veľká Británia) Summit bol zmarenou príležitosťou, stal sa triumfom lakomstva a vlastných záujmov, tragédiou pre chudobných a životné prostredie.
Kofi Annan, generálny tajomník OSN Nedosiahli sme všetko, ale tiež to nebol úplný neúspech.
(Pokračovanie nabudúce)
Autor: Zuzana MEZENCEVOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
