Ona vyhnala pána z ohrady, ona všetko dokola obriadila i svojich nachovala. Zo starých čias si dobre pamätala, že keď svojim zvieratkám pomôže, dobre sa jej odvďačia.
Mladšia Filaska, najdôverčivejšia zo sestier, hlavu plnú plánov mala a po rôznych veciach túžila. Najradšej by sa na veľkom hrmotnom voze vozila, miesto toho chlieviky počítala a zvieratkám, čo hlávku nemali kde skloniť, príbytky zariaďovala.
Tretia, najmaškrtnejšia a najbystrejšia z nich, Harčárka, sa vždy pekne okolo sestier mala, tu uškom pokývala, tam labkou zamávala. Cudzie zvieratká len za ňou chodili, raz kapustičku, inokedy mrkvičku doniesli. A hladná Harčárka takto uvažovala:
"Kdeže sa ja na staré kolená podejem? Či z biednych zárobkov vyžijem? Načim sa mi o seba postarať. Sestry majú veľké srdce, všetko by chudobným a príbuzným zvieratkám zadarmo rozdali. Či to videl svet, aby podaromnici majetok náš rozhadzovali?"
Popremýšľala, hlávkou pokrútila, kopýtkom si do čela ťukla a...
Žili si sestry spokojne, majetok bývalého pána sebe zveľaďovali. Kým iné zvieratká chudobneli, im sa navidomoči lepšie darilo. Kapustičky i zeleninky stále plný chlievik mali, na starobu mysleli, na dobro svoje i svojich detí. Trebuľke už druhá brada rástla, Harčárka si tretí chlievik kúpila. A boli by si lebedili až do súdneho dňa, keby...
Jedného dňa, znenazdajky, keď sa Trebuľka do červena vyspala, zaklopal na okienko bieleho domčeka zlý vlk. Kričal, aby ho dnu pustili, že nesie správu od mamičky. Netreba vraj chlieviky poza bučky ponúkať, ale všetkým zvieratkám na predaj ponúknuť.
Nepáčilo sa to Trebuľke, nič nechcela o tom počuť Filaska. Najbystrejšej z nich, Harčárke, až zle prišlo od toľkej zloby. Pochorela, všetku vinu na sestry zváľať nechala.
Nedali sa sestry za nos ťahať, hlávky múdre spojili, veľký churál zvierací zvolali. Od jednej k druhej chodili a takto im vraveli: "Či si ty, sestrica veverica, pamätáš ešte, ako sme sa k tebe dobre mali?"
Keď všetky zvieratká obišli, hneď si aj vydýchli. Nebáli sa už veľkého churálu, naprostred lúky si vyzývavo sadli a okiadzať vlka sa pustili.
Márne sa vĺčik hnedý naparoval, zvierací churál nepresvedčil. Žmurkali na seba múdre sestrice, hneď aj od radosti kotúľ vystrúhali. Znovu budú chlieviky prideľovať, znovu kapustičku zhŕňať. Ani labkou pohnúť netreba a stále jesto z čoho rozdeľovať. A ostatné zvieratká nech si hlavu lámu, tri múdre kozliatka múdrejšie nad ostatnými.
Len vlk, smutne na domček hľadiac, pod nosom si mrmlal: "Dokedy ešte hrabať budete, kozičky nenažraté?"
(na počesť Jozefa Cígera Hronského, ktorý by sa dnes dožil 106 rokov, 8 mesiacov a 3 dni)
Autor: Peter B. DOKTOR
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
