Zlé jazyky hovoria o objaviteľovi penicilínu Alexandrovi Flemingovi (1881
Flemingovi kolegovia o ňom hovorili ako o roztržitom čudákovi. Do tohto obrazu zapadajú dve anekdoty, ktoré sa viažu k najvýznamnejším objavom tohto anglického mikrobiológa. Jedného dňa v roku 1922 bol Fleming silno prechladnutý a do misky s bakteriálnymi kultúrami mu kvaplo troch sekrétu z nosa. Táto maličkosť viedla k objavu lyzozýmu, antimikrobiálneho enzýmu v ľudských výlučkoch. Flemingov druhý, dôležitejší objav z roku 1928 sa pripisuje jeho neortodoxnému štýlu práce, vďaka ktorému boli ním pripravované bakteriálne kultúry stále kontaminované hubami. Pri likvidácii takýchto kultúr si Fleming stačil všimnúť, že okolo určitej huby odumreli všetky baktérie. Bola to huba rodu Penicillium, podľa ktorej látku ňou produkovanú nazval Fleming penicilín. Kým sa mu ju však podarilo izolovať, vedec o ňu údajne stratil záujem.
Wainwright analyzoval pôvodné Flemingove zápisky od konca 20. rokov do začiatku druhej svetovej vojny. Z nich podľa neho vyplýva, že Fleming sa práci na vývoji penicilínu plne venoval. Pätnásť rokov pokračoval vo výskume, vyvíjal testy a pracoval aj bakteriofágmi, požieračmi mikróbov. Fleming pokračoval vo vývoji penicilínu aj vtedy, keď dvaja vedci z Oxfordskej univerzity prejavili koncom 30. rokov záujem o túto dovtedy s posmechom spomínanú substanciu. Obom vedcom sa nakoniec podarilo vyrobiť penicilín v čistej forme. Spolu s Flemingom dostali v roku 1945 Nobelovu cenu za medicínu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
