renesančného kaštieľa, ktorý stojí uprostred obce. Sutina zasypala susediacu komunikáciu. Našťastie sa v tom čase na inak frekventovanej ceste nikto neprechádzal. Pamiatka bez steny teraz pripomína jaskyňu. Okoloidúcich varuje nápis : Nevstupovať, nebezpečenstvo úrazu. Žiaľ, v takomto stave bude zrejme musieť historický objekt prezimovať.

***

Devastácia dvoch kaštieľskych objektov, ktoré tvorili jeden komplex, sa začala už počas druhej svetovej vojny. Za svoje vzala väčšina cenností, obrazov a barokový nábytok slúžil ako palivo na podkúrenie. Minulý režim sa zachoval k objektu obvyklým spôsobom, prispôsobil ho na kancelárske a skladové priestory. Areál pripadol Štátnym lesom. Zlé jazyky v obci tvrdia, že peniaze, ktoré štát poskytol na ich rekonštrukciu, napokon poslúžili na niečo úplne iné. Objekty chátrajú a potrebujú urýchlenú rekonštrukciu, vlastne včera bolo neskoro.

Uvedomuje si to aj starostka obce Anna Bombárová. Jedinou nádejou pre pamiatku by bol nový majiteľ, obec totiž nemá prostriedky na jej rekonštrukciu.

Medzititul: "Raz to na nás celé spadne"

Pamiatkový úrad vytvoril katalóg kultúrnych pamiatok, ktoré majitelia ponúkajú na predaj v snahe nájsť dobrých správcov kultúrneho dedičstva. Cena je vecou dohody s konkrétnym vlastníkom. V zozname sú zapísané aj dva renesančné kaštieľske objekty v Kecerovciach. Pôvodne ich vybudovali ako opevnený renesančný zámok v rokoch 1580-1582. Prestavovali a upravovali ich v 17., 18. a 19. storočí. Na nároží prvého kaštieľa je situovaná polygonálna veža s ihlanovou strechou. Obidva objekty sú dvojpodlažné, podpivničené, dvojtraktovej dispozície na obdĺžnikovom pôdoryse s valbovou strechou.

Spočiatku to vyzeralo sľubne, záujemca o kúpu kaštieľa sa našiel a dokonca išlo o zahraničného Slováka.

"Bude tu vraj nejaké komunitné centrum pre Rómov, alebo čosi podobné. Bolo by dobre, keby dal niekto kaštiele do poriadku, "povedal nám starší pán s paličkou, ktorého sme zastihli neďaleko kaštieľa.

Podarilo sa nám s údajným kupcom dokonca telefonicky skontaktovať, ale jeho rekcia bola prekvapivá.

"Odkiaľ viete, že chcem kaštieľ kúpiť?" začudoval sa. "Istý záujem by tu bol, ale videli ste jeho stav? Zamyslite sa nad tým, či tento štát, ktorý takýmto spôsobom zdevastoval kultúrnu pamiatku má vôbec právo pýtať za ňu peniaze. Kde boli pamiatkári, ktorí dopustili takúto skazu? Skúste sa ich opýtať," dozvedeli sme sa od pána, ktorý si neželal byť menovaný.

Sčasti s ním môžeme súhlasiť, ale na druhej strane je tu stanovisko starostky Keceroviec Anny Bombárovej.

"Už rok nás takto vodil za nos. Asi si myslel, že mu ho predáme za korunu. Dali sme si urobiť aj znalecký posudok, stálo nás to peniaze a už sa viac neozval. Museli sme si znova podať inzerát o predaji. V zozname pamiatkárov sme neuvádzali cenu, ale chceli sme za to celé aj s pozemkom okolo milióna aj niečo. To, že je veľa? Veď len oprava strechy stála milión sedemsto tisíc. Mám z toho čudný pocit," povedala nám starostka.

Rozpadávajúci sa objekt podložila obec provizórne aspoň podpornými hranolmi, aby múry držali pokope. Tesne vedľa je záhrada Františka Sklenára, výtvarníka, ktorý sa do Keceroviec prisťahoval pred tridsiatimi rokmi.

"Neviem, či to raz na nás celé nespadne. A bude to veľká škoda. Veď by tu mohol niekto urobiť hoci hotel, reštauráciu, v rámci agroturistiky by sem mohli chodiť turisti. Keď sme sem prišli, v zadnom trakte boli ešte kuchyne a stajne, okolo prekrásna kaštieľska záhrada s nádhernými stromami, ktorá sa ťahala až k potoku. Neskôr v nej postavili bytovku, stromy vyrúbali a parcely si rozdelili na záhradky. Ale viem si predstaviť, že by sa tu mohli chovať kone, lebo sú tu dobré trasy na vychádzky po okolí. Kedysi som si myslel, že by tu mohla byť okrem iného napríklad aj galéria, ale už som od takýchto myšlienok upustil," zamyslel sa František Sklenár.

MEDZITITUL: Pamiatkári: Dávame know-how

Stav pamiatok v Kecerovciach monitoruje aj Krajský pamiatkový úrad.

"Novší kaštieľ, ktorému sa zrútila stena, sa k takémuto stavu nedopracoval sám. V minulosti ho pridelili Štátnym lesom, potom skladu nábytku, sídlilo tam zdravotné stredisko. Každý z týchto nájomcov si robil vlastné úpravy, jedni si dali vo vnútri obklady zelené, nátery a všeličo čo potrebovali upraviť pre vlastné kancelárie. Neboli to ideálne funkcie pre kaštieľ. Nie som statik, aby som to posúdila, ale k zlému stavu prispeli určite aj ťažké autá s veľkými nákladmi prechádzajúce v jeho blízkosti. Takže toto tiež nie je ideálny stav," hovorí riaditeľka Krajského pamiatkového úradu v Košiciach Kristína Markušová.

"Keby nebol socializmus niekoľko desaťročí a kaštieľ by mal svojho gazdu, potom by tu určitá kontinuita a zodpovednosť bola. Nikto by nenechal schátrať pamiatku do takéhoto stavu v akom sa ocitla po roku '89," konštatuje Kristína Markušová a ako dodáva, žiaľ, takýto nie je len osud Keceroviec. V mnohých kaštieľoch na východnom Slovensku boli strojno-traktorové stanice, alebo sa skladovala siláž. Väčšinou ich totiž spravovali Štátne majetky a družstvá.

Z toho všetkého vyplýva, že záujemcovia o kúpu pamiatky by sa teda našli, ale nechcú vrážať peniaze do ruiny, ktorú zdevastoval v podstate štát. A hoci je pamiatka v majetku obce, tá zas nemá prostriedky na to, aby mohla čo i len pár korún vynaložiť na jej opravu. Napokon, často ide o obce, ktoré nemajú ani len vybudovanú kanalizáciu. Tento bludný kruh neponúka nijaké východiská. Pamiatkári sú v tomto bezmocní. A niekedy sa majitelia takýchto historických objektov dokonca tvária, že im strpčujú život neustálymi príkazmi a zákazmi čo môžu a čo nie.

"Nemôžeme ovplyvniť, kúpu, odpredaj, alebo dopyt či ponuku. To sa nedá. Ale zatiaľ platia zákony pre všetkých a my sme štátny úrad, ktorý by to mal sledovať. A pokiaľ kúpi niekto objekt, ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou, potom je povinný dodržiavať všetky obmedzenia a nadobúda aj určité práva. Tých je síce menej a povinností viac. Mnohí majitelia sa pozerajú na naše požiadavky tak, že oni nám zachránia pamiatku, nám obnovia fasádu, a to je veľký omyl. Nie nám robia túto službu, robia ju sebe. Ide predsa o ich vlastníctvo a vlastné peniaze. My im k tomu dávame bezplatný servis, know how. Žiaľ, to si len málo ľudí uvedomuje, že im tento štát poskytuje bezplatný servis. Všade inde vo svete za každú jednu štúdiu, či poradenskú službu musí človek platiť. Pamiatkový úrad však tento štát financuje a každý vlastník pamiatky má nárok na bezplatnú technickú pomoc, teda odporučenie najlepšej technológie rekonštrukcie. Samozrejme, že nemôžeme povedať, akú konkrétnu značku sanačnej omietky majú použiť. Môžeme však definovať, aké by mala mať zloženie a charakter. Je mylné sa nazdávať, že to, čo pamiatkový úrad predpísal, sú nepríjemné činnosti. Je to určite dosť veľká nepriama pomoc štátu," tvrdí Kristína Markušová.

MEDZITITUL: Versailles východu je utópia

Motivovať majiteľov kultúrnych pamiatok k ich udržiavaniu by však mohol aj štát svojou daňovou politikou. V Európskej únii je daňový systém vytvorený tak, aby mohol majiteľ použiť určité percento z daní na obnovu vlastného objektu, ak je zapísaný v zozname pamiatok.

"Kultúrne dedičstvo je jediné, na čo sem môžeme ľudí lákať. Je to tu všetko pekne na kope a vzdialenosti medzi jednotlivými pamiatkami sú veľmi malé. Navyše medzi nimi objavia aj pekných pár kúskov nádhernej prírody. To priam predurčuje celú krajinu na kultúrny turizmus," zamýšľa sa Kristína Markušová.

Takýmto ideálnym miestom by bezpochyby mohli byť aj kaštiele v Kecerovciach.

Podľa našich posledných informácií sa však dodnes nijakí vážni záujemcovia o komplex nenašli. Starostka obce Anna Bombárová ešte stále čaká na zázrak.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.