svoju vodu udržali, zatiaľ čo Venuša už dávno všetku vodu stratila? Maura Rabetteová a jej kolegovia z Amesovho výskumného centra pri americkej kozmickej agentúre NASA vraj vedia túto záhadu vysvetliť. Prišli na to počas expedície, v rámci ktorej študovali oblasť s neobyčajne teplou vodou neďaleko severovýchodných brehov Austrálie a zároveň) aj atmosféru nad touto "horúcou škvrnou" na zemskom povrchu. Vedci dospeli k názoru, že ak sa hladina oceánu zohreje nad teplotu 27 stupňov, začne sa vyparovať kritické množstvo pary. Vodná para je však jedným z najúčinnejších "skleníkových" plynov, pretože prepúšťa slnečné lúče, ale väčšinu od povrchu odrazeného infračerveného (tepelného) žiarenia absorbuje. S pribúdaním vodnej pary v atmosfére sa skleníkový efekt zintenzívňuje a teplota začína stúpať, čo vedie k ďalšiemu zohrievaniu povrchu oceánov. Tým sa zvýši vyparovanie, v atmosfére ďalej pribúda vodná para - a ďalej to už viete. Počítačové modelovanie ukazuje, že tento proces sa môže stať nevratným, teda že postupne sa do atmosféry premiestni väčšina - a napokon všetka - voda z oceánov. Vedci z Amesovho centra tvrdia, že len tak sa dá vysvetliť, prečo je na povrchu Venuše oveľa vyššia teplota, než by vzhľadom na jej vzdialenosť od Slnka mala byť.
Otázkou je, či by v dôsledku nárastu skleníkového efektu, spôsobeného ľudskými aktivitami, nemohlo k takémuto kritickému vyparovaniu oceánov dôjsť aj na Zemi. Máme vraj šťastie, pretože podľa počítačových modelov teplota hladiny oceánov na našej planéte nikdy neprekročí kritickú hodnotu 30,5 stupňa, takže k nevratnému vyparovaniu nemôže dôjsť. No len aby...
Autor: rm
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
