Ono naozaj pochádza zo staronemenckého slova, ktoré označuje muža, manžela. Je pravdou, že z tohto slova vzniklo aj pomenovanie muža - vládcu , čiže kráľa. A tak sa obyčajné meno dostalo až na horný stupienok hodnôt a oslovujú sa ním všetci tí, ktorí stoja na spoločenskom rebríčku najvyššie.
V l6. storočí žil v Taliansku muž, nositeľ tohto mena, ktorý sa počas svojho života stal veľkou osobnosťou cirkevných dejín a po svojej smrti uctievaným svätým. Pochádzal z významnej šľachtickej rodiny Mediciovcov. Na súdobých portrétoch pozorujeme, ako veľmi sa podobal na všetkých svojich príbuzných, lebo čo Medičiovec to človek s veľkým ohnutým nosom, vypuklými očami a energickým výzorom. Taký bol aj Carlo Borromeo di Milano, ktorý sa narodil v roku 1538. Veľmi skoro sa prejavil ako múdre a učenlivé dieťa a už ako 14 ročný študoval právo. Potom veľmi rýchlo postupoval vo svetských funkciách, zaiste aj s podporou svojich významných príbuzných. Ktovie aká by bola jeho skvelá kariéra, keby nenastal v jeho živote okamih zásadného obratu. Spôsobila ho jednak smrť otca a brata a jednak menovanie za tajného sekretára pápeža. Stal sa ním vo veľmi mladom veku, a preto všetci so starosťou sledovali ako si bude mladý muž počínať. Ale on presvedčil všetkých a počas celého svojho života dokázal robiť veľké veci a "žiariť v cirkvi ako hviezda". Presne tak ako mu to predpovedali jeho učitelia. Všetko robil s veľkou vytrvalosťou a skromnosťou, žil zbožne a dával dobrý príklad všade okolo seba. To bolo vo vtedajšej cirkvi veľmi dôležité, pretože mnohí duchovní i rehoľníci veľmi pohoršovali spoločnosť svojím nezriadeným životom. Karol vo veku 27 rokov nastúpil na úrad arcibiskupa v Miláne. V meste bolo mnoho kostolov, ale úplne zpustlých, ľudia prepadali bludom a strácali vieru. Preto čakalo na mladého muža mnoho únavnej vyčerpávajúcej práce, aby obnovil a pozdvihol svoju diecézu. Duchovenstvu aj veriacim dával príklad cnostného a nesebeckého života. No pre mnohých bol tŕňom v oku, nenávideli ho, dokonca sa pokúsili o atentát. Srdce národa si získal úplne svojím osobným zasadením pri strašnej morovej epidémii v roku 1576, kedy sa mesiace staral o chorých a umierajúcich. Hlavne obyčajní ľudia oceňovali ako sa všetkými možnými cestami staral o prísun liekov, jedla a oblečenia. Sám pri tom strádal, žil iba o vode a chlebe, ale aj napriek vypätiu a ustavičnému styku s nakazenými neochorel.
Zanechal po sebe dielo nesmiernej hodnoty. Pre vtedajšiu cirkev to bolo najmä jeho úsilie v praxi uskutočňovať cirkevnú obnovu, akú požadoval Tridentský koncil. Pritom nikdy nepoužíval inkvizičné praktiky, ktoré tak neslávne zavádzali najmä v Španielsku pri prenasledovaní a procesoch s čarodejnicami. Vždy zasiahol ohľaduplne a rozhodne tam, kde bolo potrebné niečo napraviť. Nedovolil napríklad usporiadanie karnevalov v pôstnom čase. Sledoval svojich veriacich aj v každodennom živote, nabádal ich na dobročinnosť, svätenie sviatkov a zachovávanie pôstov. Dbal o disciplínu a poriadok v kláštoroch a charitatívnych zariadeniach, kde robil pravidelné vizitácie. Veľmi dobre si uvedomoval aj výchovu duchovenstva a patril k prvým biskupom, ktorí zriaďovali semináre pre kňazský dorast, ktoré potom slúžili často ako vzor pre ďalšie teologické školy. Dodnes patrí k hlavným patrónom všetkých seminárov na svete. Aj v Košiciach je už od roku 1804 pomenovaný kňazský seminár podľa svätého Karola Boromojeského.
Autor: PhDr. Klaudia BUGANOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
