Eisenstadtu, hlavného mesta spolkovej krajiny Burgenland, do Bratislavy vzdušnou čiarou dokonca o kúsok bližšie. V časoch studenej vojny viedla tadiaľto - často úspešne - cesta na Západ. Čomu ďakuje Kaisersteinbruch, teda cisársky kameňolom, za svoju existenciu, prezrádza jeho meno. Z tunajšieho kameňa stavali paláce a kostoly vo Viedni aj inde, úpadok však nastal spolu s vynálezom umelého kameňa a cementu. R. 1912 tu armáda zriadila rozľahlé cvičisko, raz do roka sa konali cisárske manévre - monarchia sa chystala do vojny. Onedlho už tento priestor slúžil ako zajatecký tábor.
Po vojne pripadlo toto územie najprv Maďarsku, za Republiky rád sa Kaisersteinbruchu zmocnili hordy Bélu Kúna. Okyptené Rakúsko využilo dedičstvo monarchie ako záchytný tábor pre politických väzňov, od januára 1934 v ňom internovali komunistov práve tak ako nacistov. Keď o štyri roky neskôr pripojil Hitler svoju vlasť k Nemecku, začalo sa so stavbou nového tábora, jedného z najväčších v krajine, neskôr v Európe. K štyridsiatim murovaným barakom pribudlo dvadsať nových z dreva, do vyprázdnených domov sa nasťahovalo vojsko.
Krátko po vypuknutí vojny internovali v Kaisersteinbruchu desať- až pätnásťtisíc zajatcov: najprv Francúzov (patrili k táborovej elite, v samospráve mali dominantné zastúpenie), časom aj Srbov, Rusov, Talianov. V posledných mesiacoch vojny k nim pribudli zajatci z donedávna spojeneckých armád: Rumuni, Bulhari - a Slováci. Ponajviac pracovali v dielňach, krajčírskej, obuvníckej, stolárskej, alebo v pisárňach. Belgický poddôstojník v registratúre schoval niekoľko žiadaniek na dovolenky a opečiatkované, so sfalšovaným podpisom ich predával strážcom - až kým veliteľovi tábora neudrel do očí podpis: Nadporučík Idiot.
Ako pokračovala vojna, zvyšovala sa nespokojnosť internovaných. Zo správy medzinárodnej komisie Červeného kríža sa dozvedáme, že vo februári 1944 sa veliteľ britského tábora sťažoval na nedostatok šatstva, ani so zariadením barakov neboli jeho muži spokojní: trojposchodové lôžka, inak nič na sedenie. Nesťažovali sa nadarmo, dostali k dispozícii odpočívareň, mali teplú vodu na sprchovanie, raz do týždňa aj na pranie.
Predkladať požiadavky, vyjadrovať nespokojnosť - na čosi také sovietski zajatci nemohli ani pomyslieť. V dôsledku zlého zdravotného stavu (nevzťahovala sa na nich Ženevská konvencia) vyvolávali epidémie týfusu, škvrnitej horúčky a dyzentériu. Mnohí neprežili už transport v sčasti otvorených dobytčiakoch. Hneď po príchode vlaku ich pochovali v masových hroboch, dohromady deväťtisícpäťsto ich leží na táborovom cintoríne popri dvestošestnástich príslušníkoch iných národov.
Podľa poslednej správy medzinárodnej komisie ČK vo februári 1945 tu bolo 26 470 zajatcov, o polovicu viac, ako sa pôvodne počítalo, v jednom baraku sa tiesnilo okolo štyristo mužov. So Slovákmi, Bulharmi a Rumunmi sa zaobchádzalo ako s menejcennými, nečudo, že z časového odstupu označujú tábor ako koncentrák. "Dômyselne zorganizovaná fabrika na veľkovýrobu väzňov a mŕtvol," konštatoval jeden z nich, spisovateľ Ladislav Ťažký v románe Evanjelium čatára Matúša.
"V baraku sa nikdy nekúrilo," spomína iný Slovák Ján Kudela, "vši robili život neznesiteľný. V tom čase sa Nemci opevňovali pri Neziderskom jazere. Vyhladovaní na smrť začínali sme zavčas rána. Až do poludnia sme dostali iba tri deci nesladeného čaju z akýchsi byliniek. Na obed si desať mužov rozdelilo kilo chleba a štvrť kila margarínu. Keď sme sa sťažovali na nedostatok jedla, aké by ani pes nežral, vojaci nás bili palicami a kopali do nás. Ušli sa nám iba výrazy ako svine, psi, všetkých vás treba postrieľať!"
Na Bielu sobotu v apríli 1945 sa začala evakuácia, pochod sa skončil 19. apríla v Bavorsku. J. Kudela ho opisuje ako peklo: "Po celý čas sme nedostali jesť, iba tu a tam nám čosi poskytlo civilné obyvateľstvo. Nocovali sme pod šírym nebom, každý pokus o útek znamenal smrť. Už po oslobodení prišlo tak o život desať našich ľudí."
Pred príchodom Červenej armády zvyšky strážnych oddielov z Kaisersteinbruchu ušli, tábor prenechali zajatcom. Rusi zbúrali domy, vyplienili barokový kostol, zváľali náhrobné kamene. Ešte horšiemu zbránili Angličania, ktorí ostali v tábore a nadviazali s nimi rokovania. Mnohí tu ešte začas, do návratu domov ostali (sovietski zajatci pravda netušili, že ich tam vzápätí čaká deportácia do gulagu).
Dnes je Kaisersteinbruch zo všetkých strán obklopený vojenským cvičiskom, do lesa možno zájsť iba na vlastné nebezpečenstvo. Do pozornosti médií sa dedina dostala hneď po páde železnej opony, keď tu mali zriadiť tábor pre sedemsto Rómov z Rumunska. Ibaže miestne obyvateľstvo zmarilo rozhodnutie ministerského byrokrata, baraky takmer za noc rozobrali.
Drámy a tragédie, ktoré sa tu odohrávali, pripomína nielen rozsiahly táborový cintorín, ale aj Európska studňa, galéria kamenných reliéfov od výtvarníkov z rôznych krajín na múre okolo kostola. V lete k nim pribudol bulharský a estónsky príspevok, zároveň si miestni obyvatelia veselicou pripomenuli 350 rokov od vysviacky kostola. Iba z jeho pôvodnej barokovej výzdoby sa zachovalo máločo.
Autor: Ľudovít PETRAŠKO
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
