takto poňatých odevov v rámci veľkej súťaže pre ÚĽUV - volá sa Kruhy na vode a potom predstavila svoju kolekciu v monackom kniežatstve. Na začiatok budúceho roka pripravuje veľkolepejšiu prehliadku. Lea Fekete nemá v tvorbe vymedzené mantinely. Pohybuje sa rovnako dobre v interiérových dekoratívnych prvkoch, módnych kreáciách, ale vyskúšala si už aj filmový kostým, najmä v spolupráci s režisérkou Evou Borušovičovou.
Vo filme Amálka ja sa zbláznim ste obliekali herečku Máriu Kráľovičovú do odvážnych kostýmov.
- Marína má obrovský šarm . Ona si na tom aj zakladá. Dnes napriek svoju veku vyzerá ako správna tridsiatnička. Vyžaruje z nej úžasná energia. Nazdávam sa, že to je v nej. Je osobitá.
Vaše šaty si oblieka do spoločnosti viacero ďalších osobností.. Páčila sa mi kreácia, ktorú si od vás požičala Anka Šišková na ceremóniu odovzdávania Oskarov. Napokon si kúpila v L.A. úplne iné šaty. Nemrzelo vás to?
- Bolo to úplne inak. Práve naopak. Bolo to také osudové. Malo ta tak byť. Nikto z nás nevedel ako to skončí a ja som to považovala za veľmi dôležité, aby Anička išla do Ameriky dobre oblečená. Telefonovala mi ešte cestou z New Yorku. Hovorím jej: Anička bola by na tebe úplne úžasná vínovo červená. To je práve o tom, že módny tvorca uvažuje o veľmi konkrétnej osobe. O jej pocitoch a energii. Chcete to urobiť, aby to bolo úplne naj. Nikdy som nemala potrebu naháňať si do svojo košiara známe osobnosti. Ja ich vnímam veľmi ľudsky. Som v podstate skromný človek. Nevidím v tom, koho obliekam nejaké privilégium, snažím sa robiť najlepšie ako viem.
S filmovou režisérkou Evou Borušovičovou spolupracujete často. Zrejme si dobre rozumiete.
- S Evou robím veľmi rada. Robila by som s ňou kedykoľvek za hocijakých okolností. Jednoducho ma to baví robiť pre film. Mám teraz ďalšie ponuky na kostýmy.
Vaše kolekcie mi pripadajú silno ovplyvnené rozličnými historickými obdobiami.
- Mňa vôbec zaujíma konštrukcia a stavba - strih. Je to rovnaké ako keď robíte v architektúre. Snažím sa to niekedy zminimalizovať natoľko, že mám pocit, že tam vidím iba to čo chcem ja. O tom veľakrát rozhodujú materiály.
Pamätám sa, asi v roku 1993 ste na mólo priviedli modelky v trendovo poňatých barokových krinolínach. Barokový punk anglickej módnej rebelky Viviene Westvoodovej tuším prišiel až potom. Mám pocit, že dokážete v móde predvídať podobne ako ona.
- V roku 1991 som mala samostatnú výstavu modelov v galérii Cypriána Majerníka. Tam som po prvý raz urobila krinolíny vystužené drôtom. O čo vlastne ide? Málokto vedel ako to celé vyzerá pod tými všetkými šatami. Mohli ste si to naštudovať iba v histórii odevu. A neskôr keď som robila veci na prehliadku na veľtrh Igedo Düseldorf, chcela som tam predstaviť niečo netypické. Čosi ma osvietilo, že urobím také bláznivé veci. Budú mať viktoriánsky golier a priesvitnú krinolínu. Mala som s tým problémy. Ľudia z predvádzacieho tímu tvrdili, že si vraj nemôžem dovoliť odhaľovať modelkám nohavičky. Aké somariny. Napokon sa mi to podarilo. Tešila som sa, že je vidieť čo tam pod tými sukňami je. Malo to veľký úspech aj medzi novinármi. Ale potom už nikto ďalej nesledoval kto je Lea Fekete. Bola som pre nich úplne neznámy človek. Rýchlo som pochopila, že život v tomto biznise je o nakopnutiach, ktoré odrazu odniekiaľ prídu, podobne ako inšpirácia.
Predviedli ste nedávno svoje modely v Monaku. Netúžite dnes predstaviť ich na jednom móle so Stelou Mc Cartney, Gaultierom či ďalšími renomovanými svetovými tvorcami?
- Možno to znie neskromne, ale mám pocit, že tam niekde medzi nich patrím. Som v tomto neskromná. Nerobilo mi to problém keby som mala stáť trebárs s Gaultierom na móle? Ja by som to skúsila. Vždy je to o príležitostiach. Keby taká príležitosť prišla, tak si trúfnem. Ja jednoducho nemám obmedzenia. Nazdávam sa dokonca, že každý sa môžeme niečím obohatiť. Som na to pripravená.
Chodíte sa inšpirovať na módne prehliadky?
- Vôbec ich nesledujem. Móda sa nerobí sledovaním televízie. Ak si niekto myslí, že mu to niečo dá.
Dlhé roky som rozmýšľala o čom to vlastne celé je, čo robím. A zistila som, že je to vlastne o odvahe vyjsť s vlastnou kožou na trh, o odvahe vytvárať rukopis.
Stretávate sa aj s kritikou?
- Ak je niekto odvážny a nebojí sa uletieť, potom sa ľahko stane, že jeho veci skritizujú ľudia veľmi rýchlo.
To sa často stáva aj dizajnérom ako je Galliano, či Gaultier… Výsmech je vlastne istým prejavom bezradnosti, neporozumenia… Vivien Westwoodová dokonca smiech považuje za poklonu…
- Ja som sa s negatívnymi ohlasmi ako takými priamo nestretla. Ale sú u nás vôbec novinári píšuci o móde? Nie sú. A je rozdiel kritika a kritika. Viete, že mi to tuná chýba? Celkom by ma popchlo keby to na mňa niekto odpálil a povedal trebárs, že Fekete je už unavená a mala by sa ísť prevetrať k jazeru. Tak nad tým sa určite zamyslím, prečo to povedala. Je to z istej strany aj motivácia.
Ozaj. Kam zvyknete chodiť, keď cítite, že sa potrebujete odreagovať? K jazeru?
- Chodím. Mňa musí totiž niečo strašne poháňať a keď ma to ženie tak a potom musí prísť protiváha. Nie som totiž systematický tvorca módy. Rada robím veci keď cítim blízko krku ostrie noža. Potrebujem stres. Hovorím si, že nie to najväčšia hlúposť. Lebo to človeka celkom obťažuje mať takýto stres… Niekedy potom stačí sadnúť si k jazeru, k moru, alebo na kopec a odrazu človek príde na iné myšlienky.
Máte spriaznených návrhárov aj tu na Slovensku?
- Obdivujem ľudí, ktorí vedia dokonale kresliť módu. K takým patrí napríklad Jožo Ťapťuch. A koho mám veľmi rada je Fero Mikloško. Nemá strach, verím mu. Je to človek, ktorý módu nezavesí na klinec, tvorivý, kreatívny, šikovný chlapec. To je pre mňa veľmi dôležité, lebo je veľa tých, ktorí vedia len vtedy keď majú peniaze od sponzorov.
Podnecujete sa často v móde folklórom. Prečo?
- Cítim potrebu jedinečnosti zachytenia. Neviem to presne pomenovať či etnika, identity, Slovenska, jednoducho mám stále pocit, že som hrdý Slovák. Ale pritom som československy cítiaci človek.
Z čoho by ste sa vedeli vysmiať?
- Je to akýkoľvek pocit závisti. Jednoducho, každý je strojcom vlastného života. A to je podstatné. Každý si musí pestovať ten svoj zmysel žitia. Ak chce s ľuďmi žiť, musí sa do istej miery prispôsobiť, vlastne sa tým formuje. Ak chce žiť zatrpknuto a zle, väčšinou žije sám.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
