tripartite. Premiér si totiž vzal príliš k srdcu rétoriku a chystané protesty KOZ a odmietol sa zúčastniť.
Nič z toho nie je zásadne nová informácia. Podobné kreácie sme videli a počuli už asi trikrát za bývalej vlády. Principiálna otázka teraz ale je, či z reprízy starých kúskov vzíde zásadne nové pokračovanie. Bývalé epizódy totiž vždy končili, po pár dňoch či týždňoch, akýmsi generálnym zmierom, resp. v jednom konkrétnom prípade - marec 2000 - Generálnou dohodou. Nikto sa netváril šťastne, vláda i KOZ to ale interpretovali ako svoje víťazstvo a cirkus zakaždým pominul.
Samozrejme, ktosi na dohody medzi vládou a KOZ doplatil - občania Slovenska. Napríklad, keď sa po "najväčšej odborárskej manifestácii v dejinách SR" (Saktor, október °99) Dzurinda so Saktorom pokonali tak, že vláda odstúpila od deklarovaného 30-percentného zošťíhľovania verejnej správy a KOZ za "odmenu" rozhodla, že nebude trvať na 7,5 hodinovom pracovnom čase. Táto absurdná "dohoda" nás môže trápiť dodnes - bolo to ešte pred koncepciou reformy verejnej správy a dalo sa azda dúfať, že širokorozchodná vláda sa odváži k radikálnym škrtom vo verejnej správe. Dohodla sa ale so Saktorom... (Pravda, dnes to skôr vyzerá, že nátlak KOZ prišiel vhod ako výhovorka.) A zažili sme i ďalšie podobné "víťazstvá"; napr. akýmsi iným ústupkom vláda odvrátila hrozbu, že všetci, bez ohľadu na členstvo v KOZ, budeme platiť odborársku daň... Oficiálne sa to volalo "príspevok na sociálne partnerstvo". A tak ďalej.
Je teda zrejmé, o čo teraz ide: Ak druhá vláda Dzurindu mieni svoje programové vyhlásenie vážne, obohraný vzorec "hrozby - nátlak - roztržka - zmierovacie konanie - dohoda" vo vzťahoch s KOZ musí prestať. A ak sa momentálne nachádzame vo fáze roztržky, je jasné, že nadchádza čas na úplne nový prístup.
Aby nedošlo k nedorozumeniu: Na rozdiel od niektorých minulých nezmyselných extempore sa tentoraz Saktorovi nedá až tak veľa vyčítať. Jeho (i Gajdošove a ďalších) vyhlásenia sú síce demagogické, ale pri opatreniach, ktoré má vláda nachystané k prijatiu rozpočtu, by sa búrila ktorákoľvek odborová organizácia. Je, samozrejme, nepatričné vyhlasovať protestné zhromaždenie (má byť v stredu) predtým, než je nedohoda istá. Je to ale Saktorov štýl, na ktorý si už Dzurinda mohol zvyknúť; oni majú v KOZ dlhé vedenie a sú nedvižní, musia sa organizovať týždeň vopred...
V kontexte európskych sociálnych systémov vyzerá naozaj drastické či zníženie detských prídavkov, tak hromadné prevelenie časti základnej spotreby do vyššieho DPH, i odoberanie trinástych platov a pod. To všetko je pravda, ale: drvivú väčšinu dnes rozporovanej úspornej agendy si odbory v družobnom zväzku s SDĽ vyvzdorovali nad rámec možností rozpočtu i slovenskej ekonomiky tak, že Dzurindu pritlačili jednoducho k múru. To bolo už posledné dejstvo zjari tohto roka, keď vláda bola rozložená a parlament prežíval predvolebnú ruju. Mimochodom, zničujúcimi dopadmi jarného harašenia sa netajil ani exminister financií za SDĽ Hajnovič, keď v júni vyčíslil riziká rozpočtu na r. 2002 na 25 mil. Sk.
Jednoducho a jasne: Ak sa vláda nechce vzdať reforiem ešte skôr, než s nimi vôbec začala, nemá s KOZ o čom ďalej rozprávať. Nemcsics po prvom rokovaní v tripartite (okolo 20. októbra) vyčíslil ich požiadavky na 43,9 mld. Sk. Toto číslo teraz do úmoru opakuje Mikloš. Keby šlo iba o desatinu, je to nehorázne veľa. O štruktúre škrtov, nedostatočnom siahnutí do vlastných radov (štátna správa) je možné sa baviť. To ale ani nie je agenda odborov.
Nadišiel proste čas, keď treba dať šancu Saktorovi, aby ukázal, aká je jeho skutočná sila. Lebo zatiaľ iba havká a je dôvodná domnienka, že nehryzie. Vláda nech vyhovie formálnym náležitostiam tripartity (prerokovať dokonca dvakrát) a o viac sa nestará. Ona má svoj program, ktorý je nezlučiteľný s predstavami KOZ. Nebude proste dohoda, inak sa nedá. Stalo sa aj vo vychytenejších demokraciách - napr. na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov v Británii, keď Margaret Thatcher zlomila asi stokrát silnejšie odborové zväzy, ako je táto KOZ.
Ak koalícia teraz milimeter ustúpi, môže hodiť za hlavu celé programové vyhlásenie. To je pointa. Vláda má čerstvý mandát od voličov a včerajšia roztržka iba dokazuje, čo za abnormalitu je celý inštitút tripartity. Pretože najprirodzenejšia otázka znie: Má sa vláda vykašľať na svoj program len preto, lebo sa nepáči odborom???
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
